Prečo sú tí LGBTI takí agresívni, alebo môžeme si za nepochopenie sami?

Autor: Roman Daniel Baranek | 16.9.2014 o 11:00 | Karma článku: 11,26 | Prečítané:  15023x

V názve tohto príspevku som pomenoval asi najčastejšie skloňovaný argument tých, ktorí nie sú naklonení snahám LGBTI občanov o rovnoprávnosť, ale aj tých, ktorí už možno cítia, že to čo sa tu deje, nie je správne a potrebujú uchlácholiť ten sebakritický hlas zvnútra... Výčitka smeruje samozrejme hlavne do radov aktivistov hnutia, ich spôsobu prejavu a sebavyjadrovania sa, ale je aj typickým protiargumentom voči všetkým LGBTI diskutujúcim a ich sympatizantom navštevujúcich elektronické diskusné fóra.

Mnohí z nás zastávajú názor, že tieto diskusie sú jalové a zbytočné či márne. Že ten, kto sa nechce nechať presvedčiť, použije všetko, čo sa mu naskytne, aby sa presvedčiť nedal. Byť mu to nesedí, nedáva zmysel či akúkoľvek logiku. Áno, súhlasím, je to pravda, ale pozor! To v žiadnom prípade neznamená, že by diskusie na nete neboli mienkotvorne. Stačí sa pozrieť, čo sa u nás deje a kam sme až v polarizácii názorov a postojov dospeli. Veľkú zásluhu na tom má aj priestor, ktorý v týchto médiách dostávame.

Dovoľte mi malú odbočku. Nie každý rodič je práve synonymom sofistikovanej výchovy. Aj keď v poslednej dobe veľmi často počúvame, že výchova v heterosexuálnych rodinách je jediná vhodná a správna. Ja napríklad viem o jednom takom menej sofistikovanom rodičovi. Otecko, ktorého zmieňujem, neznášal detský plač. Vyrušoval ho v zaslúženom oddychu po ťažkej a namáhavej práci, korunovanej nezriedka návštevou pohostinského zariadenia. Jeho deťúrence rozhodne nepatrili k vyslovene zanedbaným, či strádajúcim, ale fakt je, že zrejme z nie prílišnej nadmiery jeho rodičovskej pozornosti, si museli vystačiť samé. Výsledok bola ich hyperaktivita  a (a čo je hlavné) hlučnosť. A tú zmienený tatko ruka v ruke z plačom neznášal, ako čert svätenú vodu. Veď kto to ostatne mal počúvať, keď práve išiel v televízii taký pútavý program na vtedy dvoch existujúcich staniciach a on chcel mať pri jeho sledovaní tak prepotrebný pokoj. Vzniknuté situácie riešil s prehľadom. Občas dobehol do izby, kde sa šarvanci svojim nezbedným krikom dopúšťali narušovania jeho intímnych kruhov a poriadne ich vytrieskal. A keďže plač neznášal ešte viac, ako krik, zakázal im plakať s tým, že ak budú vrešťať, dostanú ešte viac.

Skúste si to predstaviť. Šarvancom sa dral z úst plač, zadúšavý a drásajúci a nad nimi stál ocko hroziaci ďalším trestom. Čo poviete? Pohoršuje vás to? Čo by ste takémuto rodičovi povedali?

Vráťme sa k súčasnosti. LGBTI občania, vrátane aktivistov a mňa samotného v prvom rade  mi presne pripomínajú tých malých šarvancov. Sú ešte veľmi mladí, veď čo je to štvrťstoročie v rámci procesu sebauvedomenia a osobnostnej vyzretosti jednej komunity. Toto nesúvisí s tým, že homosexualita je stará, ako ľudstvo. Spoločenský vývin našej minority je skutočne v zlomku času v porovnaním s tým, ako sa vyvíjala majorita. A súčasťou procesu osobnostného vyzrievania a oslobodzovania sa od vžitých konvencií, je aj dávanie najavo svojho miesta v tejto spoločnosti, byť to nie je vždy tým najkonštruktívnejším spôsobom. Demonštrovanie svojej inakosti pre niekoho možno príliš excitovaným spôsobom, je však veľmi dôležité pre mnohých tých, ktorí jednoducho potrebujú, aby ich vnútro ďalej vyzrievalo a zároveň aby ďalej vyzrievalo aj okolie a dospievalo k vyššej tolerancii a pochopeniu. Ruka v ruke s dozrievaním minority teda musí dozrievať aj majorita. A tu je kameň úrazu. Majorita je väčšina, tak prečo by sa mala snažiť...?

A do toho príde niekto, ako vyššie zmienený otec. A začne našu minoritu trestať. Všetkými možnými spôsobmi. Dávať najavo všetkým možným, akí sme nežiadúci, ako negatívne ovplyvňujeme iných, akou hrozbou sme pre skutočné hodnoty. Poniektorí dokonca neváhajú použiť ešte tvrdšie výrazy. A viete čo? Nebudem ich tu opakovať. Načo ešte viac programovať ďalších. A my nato kričíme o to viac. Že sa nám krivdí a že prístup mnohých členov majority je diskriminačný, nenávistný a homofóbny.

A odpoveď...?

Kričíte? Dožadujete sa? Nestačí vám, že vám hovoríme PRAVDU o tom, kto ste a kam patríte? Tak vás treba umlčať. Najlepšie referendom. Aby ste sa už nikdy nemohli dožadovať niečoho čo vám ako menejcenným nepatrí. Ale zato vás milujeme, lebo láska...a v žiadnom prípade vás nediskriminujeme, len to nefunguje!

Fakt si vážení myslíte, že referendum nám zabráni kričať? Nech by ste si ním schválili čokoľvek? NIE, nezabráni. Podobne, ako nijaké hrozby nakoniec nezabránili tým šarvancom z môjho príbehu, aby sa nerozplakali či dokonca nevykričali vlastnému otcovi, že je somár. A viete prečo? Lebo je normálne kričať, keď vám ubližujú!

Tak čo urobíte potom? Aké ďalšie svinstvo si vymyslíte, aby ste nás umlčali? Bude to ako u východných susedov?

Štvrťstoročie je pre vývin komunity málo. Málo aj pre výchovu a vývin majority a to aj napriek tomu, že ešte nedávno som si myslel, že už bolo povedané asi všetko, čo povedané byť malo a že kto nepochopil doteraz, už nepochopí. Mýlil som sa. Na druhej strane je to však už dosť dlho na to, aby sa napätie čím ďalej tým viac eskalovalo. A eskalácia napätia sa potom prejavuje čím ďalej, tým viac aj v oblastiach, ktoré s danou problematikou ani priveľmi nesúvisia. Ja viem, nie sme pupok sveta. Ale som presvedčený, že súčasné proruské tendencie na Slovensku v situácii, aká v rámci rusko – ukrajinského konfliktu nastala, by neboli až také vypuklé, keby si viacerí konzervatívci nepovedali, aký skvelý poriadok ten diktátor zaviedol voči LGBTI, či ešte lepšie aké poriadky s nimi urobil. Čo na tom, že v demokratickom štáte je absolútne neprípustné, aby boli platní občania prenasledovaní, rozháňaní políciou, týraní, bití a občas aj niekoho zabijú a ešte to nazvú aktivizmom a snahou ochrániť tradičné hodnoty. Lebo presne takto v Rusku, ale aj na Ukrajine narábajú s LGBTI ľuďmi, najmä s tými, čo si dovolia ešte proti niečomu protestovať.

A táto eskalácia napätia je zrejme veľmi podceňovanou hodnotou aj u našej vládnej garnitúry. A ja sa pýtam, dokedy ešte chce tento štát čakať? Kedy začne skutočne chrániť menšiny? Pre pána premiéra sme, odkedy sa dostal k moci niekto s kým sa netreba zaoberať, niekto u koho  nevidí žiadny problém a on je niekým, koho sa naše problémy netýkajú. Ozaj, všimnite si to podobenstvo. Aj problémy Ukrajiny sú pre neho problémami, ktoré sa ho vlastne netýkajú, veď Ukrajina pre nás nie je nijakým prínosom, zatiaľ čo veľký medveď je ten, kto je jednoznačným prínosom. Väčšia karta berie. Ale čo potom tí slabší? Na tých sa vykašlať? A vôbec, ako je možné, že si pán premiér neuvedomuje, že pohlcovaním slabších rastie sila jedného subjektu a demokracia je pošliapavaná silou jedného? Aha, veď aj Smer je vlastne len jeden...

Nedávno Róbert Fico pri jednom z rozhovorov povedal, že na riešenie problematiky registrovaných partnerstiev nedozrel čas. A prečo toľko tlačíme na pílu, keď hrozí nové rozpútanie ideologických konfliktov. Takže si konečne po desiatich rokoch všimol, že je tu problém? Do tohto času mu asi ušlo, že ideologický konflikt tu na Slovensku je rozpútaný už dávno a že situácia sa ďalej zhoršuje. A čím ju teda vyriešime. Vyčkávaním na správny moment? Keby boli RP schválené na Slovensku už pred desiatimi rokmi, dnes by už s nimi bola spoločnosť dávno vyrovnaná. Čakaním na správny moment a prirodzením vývinom vecí sa akurát dostávame do patovej situácie a novým a novým konfliktom. Pán Fico, vy tak rád a často opakujete, že v očiach odporcov snáď môžete za úplne všetko. Neviem, či môžete za všetko, ale za toto čo sa deje v problematike LGBTI na Slovensku teda zodpovednosť nesiete. Svojou hluchotou a ignoráciou. Voči LGBTI občanom aj politickým oponentom.

Ešte na chvíľu sa vrátim k nášmu kriku a agresivite. Hore som sa snažil vysvetliť, prečo sa tak deje a zrejme sa aj naďalej tak diať bude. Na druhej strane ma teší, že sa množia hlasy zastávajúce sa LGBTI občanov z radov tých osobností, ktorí sú súčasťou majority, dokonca veriacich občanov a ktorí majú dostatok možnosti argumentovať racionálne a sú emocionálne problematikou ďaleko menej zaťažení, ako sú ňou zaťažení gayovia, lesbičky či transrodoví a intersexuálni občania. Nie so všetkým, čo povie každý z nich, či napíše, je možné súhlasiť, ale myslím si, že dávajú silný argumentačný potenciál práve tým, že emocionálna stránka im natoľko nezatieňuje úsudok a rozhodne si myslím, že by im aktivisti LGBTI hnutia mali venovať pozornosť. Tu uvádzam naozaj len niekoľko príkladov z poslednej doby, aby som niekoho neurazil. Ďakujem za poctivú snahu v hľadaní pochopenia.

http://komentare.sme.sk/c/7381206/sloboda-mylit-sa.html

http://grohling.blog.sme.sk/

http://jankodudas.blog.sme.sk/c/363906/bod-zlomu-v-diskusii-o-homofobii.html

http://branik.blog.sme.sk/

http://zrespectu.blog.sme.sk/c/364659/preco-heterosexuali-pomahaju-lesbam-a-gejom.html

 

A ešte niečo. Chceme aj s Dankom pozdraviť účastníkov Pride Košice a zaželať im nech sa držia statočne a nech sa im akcia vydarí. https://www.facebook.com/PRIDEkosice

 

Roman Dulgerov

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?