reklama

Niekedy uprostred leta...

Vraciam sa zo Štiavnice. Posledný úsek cesty z Hlavnej stanice v Bratislave do Devínskej idem vlakom do Kútov. Pristúpi otec s malým asi osemročným synom. Chlapec ihneď upútal moju pozornosť. Upútal ju tým, čo z neho vyžarovalo...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Vraciam sa zo Štiavnice. Posledný úsek cesty z Hlavnej stanici v Bratislave do Devínskej idem vlakom do Kútov.

Pristúpi otec s malým asi osemročným synom. Chlapec ihneď upútal moju pozornosť. Upútal ju tým, čo z neho vyžarovalo. Vyžaroval z neho bezbrehý strach a bolesť. V ošumelých tepláčikoch čistých, avšak spratých a plných ‚žmolkov‘, chudučký, veľmi zúbožený. Trasúci sa celým svojim zmučeným telíčkom, tvárička plná strachu a bolesti. Plná tikov.

Chlapča sa postavilo do chodbičky starej vlakovej súpravy plnej ľudí, otec vedľa neho. Pýta sa: „V tej dlážke je diera? Áno, prepadneš sa!“ Odpovedá uvoľnene a viditeľne žartom otec, keď si všimne, že chlapča s vystrašeným výrazom ustupuje.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„No tak, Maťko, neboj sa!“ hovorí rýchle otec a ukazuje na kupé, v ktorom som sedel ja a párik teenagerov. Sadli si rovno oproti mne.

Len teraz som videl stav chlapčeka v plnom rozsahu. Ruky rozškrabané, dokmásané, koža v malých šupinkách, nechty dohryzené do krvi. Chlapčiatko tak zúbožené, že to muselo každého čo len trochu vnímavého človeka zasiahnuť do najcitlivejšieho vnútra. Iba puberta sediaca vedľa ostala týmto výjavom úplne nezasiahnutá. Veselo si rozprávali svoje.

Chlapec popri stave v ktorom sa nachádzal, prežíval aj chvíle radosti. Z ubolenej dušičky veľmi opatrne, akoby sa pýtalo, či naozaj smie von, vyrážalo tiché šťastie. Je so svojim otcom. Otec, statný muž s vrkočom, snažil sa venovať chlapcovi. A Maťko, akoby sa na tomto výslní vyhrieval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ocko, ja už chcem byť len s tebou. Už ostanem len s tebou. Poďme spolu do Vrútok!“

„Maťko, nevymýšľaj!“

„Tak potom chcem ísť domov, ja nechcem ísť do diagnostického ústavu.“

„Maťko, ty len buď rád, že si tam a že máš pokoj!“

„Ocko, prečo sa stále tak trasiem? Prečo mám tie tiky? Stále sa mi šúpe koža, prečo?“

Otec nemal odpoveď.

„Prečo mi ubližujete?“

Priznám sa celkom úprimne. Nedokázal som udržať emócie, nedokázal som ani len predstierať, že sa ma to netýka. Otec si samozrejme všimol môjho pohnutia. Naraz len zavelil chlapcovi:

„Maťko poď! Je tu veľa ľudí a vlak mešká. Pôjdeme autobusom!“

Druhý deň ráno. Pondelok. Čakám na autobus 21 do centra. A koho nevidím. Chlapca so svojim otcom. Zjavne prespali v ubytovni, ktorá je vedľa našej bytovky. Úlohy sa vymenili. Teraz hovoril otec. Nepočul som čo a ani ma to vlastne nezaujímalo. Zaujímal ma chlapec. Tichý, mĺkvy, rezignovaný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nastúpili do autobusu 21. Posadili sa niekoľko radov predo mňa. Otec sa z času na čas obracia k synovi, ten len ticho a strnulo hľadí dopredu...

Pokojné sviatky všetkým! Nájdite v sebe milosrdenstvo a pochopenie ku všetkým trpiacim.

Roman Dulgerov

Roman Daniel Baranek

Roman Daniel Baranek

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  661
  •  | 
  • Páči sa:  693x

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu