Moje telo je nadľahčované silou, ktorá sa rovná tiaži kvapaliny, ktorú samé vytlačilo. A je to teda parádna sila. Mozog sa zrazu nemusí starať o postavenie všetkých končatín voči sebe, ani voči zemskej tiaži a užíva si to jedinečné nadľahčovanie. Všetko čo v prehriatej kancelárii pripomínalo peklo sa zmenilo a hrá do karát okamihu... Zavriem oči. Mozog zbavený starostlivosti o masu môjho tela sa z hlbokým 'aaaaach' uvoľní a chvíľu len tak existuje. Načúva zvukom.
Krik detí plný radostí okamžiku a hier a starostlivé matky v tvare gréckych amfor, ktoré z brehu sledujú adekvátnosť práve vzniknutej hry a vzdialenosť ratolestí od pevného brehu, ktorý predstavuje istotu.
- Andrej! Povedala som po pás!
Zvuky sa liahnu a prichádzajú, akoby ich niekto vypúšťal iba pre mňa. Zdá sa, že nemajú koniec. Zrazu sa v tej mäteži objaví jednoduchý okamžik ticha. Mozog sa ho zachytí... - Áno, toto chcem počuť. Najprv je ticho osamotené, len ako chyba v systéme zvukov, ale postrehnem ho stále častejšie a častejšie. Krátke okamihy ticha vybuchujú v mojej hlave svetlom a dávajú mi pocítiť chuť nekonečna.
Ticha je stále viac a viac. Mozog sa celkom uvoľní a ja cítim, ako sa ponáram pod vodu. Brada... ústa... nos... s ponorením uší si vychutnám okamih, keď sa zvuky zabalia, zaokrúhlia a pohltí ich voda. Ticho je vo mne.
Akosi som si pre samú prácu zabudol všimnúť, že je tu moja najobľúbenejšia časť roka. Leto. Zabalené v poriadne netradičnom až orientálnom papieri. Rekordné leto. Krása.
Vynorím sa. Priamo predo mnou sa hrajú traja súrodenci. Ich dedko orlím pohľadom sleduje z brehu ich hru. Najmladšie dievčatko poznačené dobou televízie začne kričať:
- Pilaňa, pilaňa.
Je skvelá herečka. Krik a útek pred piraňou je ako vystrihnutý z amerického hororu. Jej bratia sa pridávajú, kričia, spolu bežia v kruhu a bojujú s obávaným nepriateľom. Malá herečka vťahuje do hry aj dedka.
- Dedko!- Čaká na jeho pozornosť a potom, keď sa dedko pozrie, je to, ako keď režisér naštartuje slávnu herečku známym signálom, - Akcia!
- Dedko, pilaňa! PilaňaaaaaaAAAAA! Pomóc, - vyvaľuje oči, máva rukami... Je jednoducho dokonalá.
Dedko so stoickým pokojom strážneho anjela zahlási sám sebe popod fúz, - Veď...preto.
Najstarší brat, s potrebou vložiť do hry svoju časť príbehu, začne kričať. - Nie jedna, nie jedna! STO! Sto piraní!
Mladá herečka sa na okamih zastaví. Pokúša sa predstaviť spúšť sto rozzúrených piraní a v očiach sa jej zračí, že s týmto nápadom sa jednoducho nestotožní. Ruky vbok už jasne naznačujú, že najstarší brat si vypočuje svoje. Natiahne pravú ruku ako rímsky imperátor, aby skomentovala snaženie svojho brata a jediným slovom mu dá jasne na vedomie čo si o ňom myslí. Nekompromisne a jasne ho zhodnotí tým jediným slovom,
- Čuvamedán!
Dedko stráca pevnú pôdu pod nohami a jeho vážnu tvár schváti vlna smiechu.
Vychádzam z vody a 'Čuvamedán' ide rovno za mnou. Prilepený na mojom chrbte nedovolí mi zachovať dekórum a tak sa, kráčajúc medzi polonahými ľuďmi, nahlas smejem. Kupujem si studenú kofolu a langoš, ktorý je presolený a precesnakovaný. Hovorím si, že som dnes vypotil toľko soli, že je to vhodná náhrada. Ospravedlňujem ten langoš a zalejem ho ešte jednou kofolou. Leto. Krása.
Kráčam domou pomaly, len tak z nohy na nohu a vychutnávam si horúce slnko. Všade kde sa pozerám je mesto, ktoré sa vyzlieklo do leta. Na stanici si dám ešte jednu kofolu. Leto. Krása.
