Medvedie XXXL

Autor: Roman Daniel Baranek | 23.10.2007 o 12:00 | Karma článku: 12,57 | Prečítané:  3910x

Medveď je XXXL. Vždy bol XXXL a vždy XXXL bude. Keď nebol ešte široký, bol aspoň poriadne dlhý. Mal dlhé prakticky všetko, ale najviac vadili ruky a nohy. Medzičasom som sa XXXL stal aj ja. Dnes je už dosť obchodov, ktoré nadmerné veľkosti ponúkajú. Napriek výrazne vyšším cenám sa aj medvede zaodejú. Nie vždy to však bolo tak.

V časoch, keď sme sa s Medveďom zoznámili, mal Medveď pri svojej výške 196 cm niečo cez 80kg. Zohnať pre neho košeľu s dlhými rukávmi, bolo prakticky nemožné, lebo potreboval dva krát predĺžený rukáv. Dodnes nosí najmä košele s krátkymi rukávmi. Aj s nohavicami bol problém. Čo bolo dostatočne dlhé, mu bolo priširoké a to, čo mu bolo v páse akurát, mu bolo prikrátke. Navyše všetky nadmerné veľkosti boli pre nás kozmicky drahé. Veď ja som predával v darčekovej predajni s platom štyritisíc a Medveď podnikal v ezoterike, čo začiatkom deväťdesiatych rokov nebol veľký biznis. Teda presnejšie. Nebol to vôbec žiadny biznis len dlžoby.

Ešte že moja matka je šikovná krajčírka. Za tie roky pomohla veľakrát, ale v jednej veci pomôcť nevedela. Tou vecou boli topánky. Medvedie trinástky sa aj dnes dosť ťažko zháňajú, ale vtedy na slovenskom trhu de facto neexistovali. A na topánky z Rakúska jednoducho nebolo. A tak keď sme naveľa nejakú obuv zohnali, tak ju Medveď nosil do úplného rozpadnutia. Keď už bola jeho obuv úplne roztrhaná a vonku pršalo či snežilo, Medveď si dával na nohy igelitové vrecká a na ne si obúval staré roztrhané topánky. Bolo to také tragikomické.

Jedného dňa, bolo to pred Vianocami, som náhodou zablúdil do veľkého Baťu a čo nevidím. Snehule číslo 13 za necelých päťsto korún. Srdce mi poskočilo neskutočnou radosťou. Veď čo na tom, že to boli snehule a navyše zeleno modré. Veď tú látkovú časť schová pod rifle a bude to z diaľky vyzerať ako ozajstné čižmy. Radostne som ich doniesol domov a začal som premýšľať. Dať mu ich hneď teraz, veď chudák nemá prakticky v čom chodiť, alebo to vydržať a dať mu ich až pod stromček. A čo. Keď to vydržal doteraz, tak do Vianoc ešte počká.

S Medveďom odjakživa trávime spolu až Druhý sviatok vianočný. Na Štedrý večer a Prvý sviatok som u matky v Štiavnici. Tak som cestou do Bratislavy netrpezlivo čakal, čo na môj vianočný darček Medveď povie.

Zvláštne. Neskákal od radosti. Prakticky vzaté neskákal vôbec. A hneď z kraja zahlásil, že než by si mal obuť toto, tak radšej bude chodiť bosý. Nepomohlo žiadne moje presviedčanie, že rifle to prekryjú a že dôležitejší ako paráda je účel a tak ďalej. Nepomohlo nič. Ani neviem, kde ich nakoniec Medveď zašil. Už som ich nikdy viac nevidel...

Bolo že to slávy, keď si Medveď po prvý krát kúpil poriadne topánky v Rakúsku. Stáli na naše peniaze dobrých tritisíc a skutočne ich ponosil viac než statočne. Za čas sme potom kúpili ďalšie topánky v Bratislave v predajni obuvi nadmerných veľkosti v Petržalke. Škoda, že už neexistuje. A potom, div sa svete, v čínskom obchode ďalšie. Skoro som odpadol od prekvapenia.

Keď som vtedy prišiel domov, naskytol sa mi pohľad, ktorý ma priviedol takmer k slzám. Náš botník bol v hornej časti bol úplne prázdny, len na vrchu sa skveli tri páre Medveďových topánok. Čo na tom, že jeden pár už bol taký zodratý, že sa vlastne nedal obuť. Čo na tom, že ten ďalší k tomu nemal ďaleko a len ten posledný pár bol nový. ON SI MOHOL VYBRAŤ.:) Mohol si dopriať rozkoš vedomia, že nie je odkázaný na jeden pár roztrhaných, dávno dosluhujúcich topánok.

Veru tak. Život sa skladá z kopy malých veľkých radostí. A tie vyniknú práve vtedy, keď spoznáme aj pachuť problémov a nepríjemností.

 

tenjeho

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHAELY TERENZANI

Kotleba má sympatizantov aj medzi mladými Maďarmi, ich počet sa zvyšuje

Keď Maďari nenájdu podporu v Bratislave, obrátia sa k Budapešti.


Už ste čítali?