V časoch, keď sme sa s Medveďom zoznámili, mal Medveď pri svojej výške196 cm niečo cez 80kg. Zohnať pre neho košeľu s dlhými rukávmi, boloprakticky nemožné, lebo potreboval dva krát predĺžený rukáv. Dodnesnosí najmä košele s krátkymi rukávmi. Aj s nohavicami bol problém. Čobolo dostatočne dlhé, mu bolo priširoké a to, čo mu bolo v páse akurát,mu bolo prikrátke. Navyše všetky nadmerné veľkosti boli pre nás kozmickydrahé. Veď ja som predával v darčekovej predajni s platom štyritisíc aMedveď podnikal v ezoterike, čo začiatkom deväťdesiatych rokov nebolveľký biznis. Teda presnejšie. Nebol to vôbec žiadny biznis len dlžoby.
Ešteže moja matka je šikovná krajčírka. Za tie roky pomohla veľakrát, ale vjednej veci pomôcť nevedela. Tou vecou boli topánky. Medvedie trinástkysa aj dnes dosť ťažko zháňajú, ale vtedy na slovenskom trhude facto neexistovali. A na topánky z Rakúska jednoducho nebolo. A tak keď smenaveľa nejakú obuv zohnali, tak ju Medveď nosil do úplného rozpadnutia.Keď už bola jeho obuv úplne roztrhaná a vonku pršalo či snežilo, Medveďsi dával na nohy igelitové vrecká a na ne si obúval staré roztrhanétopánky. Bolo to také tragikomické.
Jedného dňa, bolo to predVianocami, som náhodou zablúdil do veľkého Baťu a čo nevidím. Snehulečíslo 13 za necelých päťsto korún. Srdce mi poskočilo neskutočnouradosťou. Veď čo na tom, že to boli snehule a navyše zeleno modré. Veďtú látkovú časť schová pod rifle a bude to z diaľky vyzerať akoozajstné čižmy. Radostne som ich doniesol domov a začal som premýšľať.Dať mu ich hneď teraz, veď chudák nemá prakticky v čom chodiť, alebo tovydržať a dať mu ich až pod stromček. A čo. Keď to vydržal doteraz, takdo Vianoc ešte počká.
S Medveďom odjakživa trávime spolu až Druhýsviatok vianočný. Na Štedrý večer a Prvý sviatok som u matky vŠtiavnici. Tak som cestou do Bratislavy netrpezlivo čakal, čo na môjvianočný darček Medveď povie.
Zvláštne. Neskákal odradosti. Prakticky vzaté neskákal vôbec. A hneď z kraja zahlásil, ženež by si mal obuť toto, tak radšej bude chodiť bosý. Nepomohlo žiadnemoje presviedčanie, že rifle to prekryjú a že dôležitejší ako paráda jeúčel a tak ďalej. Nepomohlo nič. Ani neviem, kde ich nakoniec Medveďzašil. Už som ich nikdy viac nevidel...
Bolo že to slávy, keď siMedveď po prvý krát kúpil poriadne topánky v Rakúsku. Stáli na našepeniaze dobrých tritisíc a skutočne ich ponosil viac než statočne. Začas sme potom kúpili ďalšie topánky v Bratislave v predajni obuvi nadmernýchveľkosti v Petržalke. Škoda, že už neexistuje. A potom, div sa svete, včínskom obchode ďalšie. Skoro som odpadol od prekvapenia.
Keďsom vtedy prišiel domov, naskytol sa mi pohľad, ktorý ma priviedoltakmer k slzám. Náš botník bol v hornej časti bol úplne prázdny, len navrchu sa skveli tri páre Medveďových topánok. Čo na tom, že jeden pár už boltaký zodratý, že sa vlastne nedal obuť. Čo na tom, že ten ďalší k tomunemal ďaleko a len ten posledný pár bol nový. ON SI MOHOLVYBRAŤ.:) Mohol si dopriať rozkoš vedomia, že nie je odkázaný na jeden pár roztrhaných, dávno dosluhujúcich topánok.
Verutak. Život sa skladá z kopy malých veľkých radostí. A tie vyniknú právevtedy, keď spoznáme aj pachuť problémov a nepríjemností.
tenjeho
