reklama

Súdružka G.

„A vy kde ste?“ ozval sa zúrivý vrešťavý hlas, ktorý sa zarezával do uší i kútov tmavej školskej chodby. „Okamžite do triedy!“ Chudá až vyziabnutá, nakrátko ostrihaná, šedivá stará dáma, prepadnutá v tvári s ostrým nosom, zlostne gúľa očami a vrieska a vrieska. K jej imidžu patril aj neodmysliteľný pach cigaretového dymu. Hulila jednu od druhej pokojne aj v triede a cigarety si pripaľovala starým vyštrbeným benzínovým zapaľovačom…

Písmo: A- | A+
Diskusia  (88)

Až tretí deň sa nám spolu s bratom podarilo dostať do tohozázračného školského zariadenia zvaného družina. Veď nám mama aj povedalaniečo, ako že keď skončí škola, pôjdeme do družiny. Len škoda, že nám niktonevysvetlil, čo to dočerta tá družina je.

A tak sme, ako novopečení školáčikovia už tretí deň čakalina mamu pred školou, namiesto povinnej dochádzky do družiny. Totálnezmätení,vystresovaní a premýšľajúci, prečo sa na nás všetci vykašľali a či totaktobude každý deň, či už do konca života a navždy budeme celé poobediačakať nanašu mamu. Ktovie čo si vlastne tá naša unavená a vynervovaná matkamyslela,keď sa ešte len blížila ku škole a už sa proti nej so šialeným revomrozbehlijej dve ratolesti a objímali ju. A to dva dni po sebe. Jednoducho jejtonedošlo. Neskôr priznala, že sa jej nepozdávalo, čo vlastne hľadámesami predškolou a či by na nás nemali v tej družine dávať pozor, ale sama tiežslušne zdecimovaná, s tromi malými deťmi na krku a ťažkou prácou v bufete sana nič nepýtala. Otec sa vtedy, úprimne povedané, veľmi nezapájal. Navyše o štyri roky starší brat bolv družine len v tretej triede a aj to chvíľu, nakoľko sa o neho poškolestarala babka. Takže až tretí deň ju napadlo zavolať do školy a opýtaťsa, čosa vlastne deje.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keby nebolo tejto skutočnosti a keby sme si úplnou náhodounesadli v školskej chodbe oproti dverám do družiny, tak tam isto iste čakámedodnes. :) Veď aj súdružke G. sme vlastne začali chýbať až tretí deň a práve vtej chvíli vyzrela z triedy, aby sa po nás poohliadla.

Už sa nepamätám, čo všetko na nás ešte v ten deňnavrieskala. Mala však obdivuhodný dar. Keď prišla mama, okamžite sa dokázalazmeniť na milú, láskavú staršiu dámu s blahosklonným a dobrotivým vyžarovaním.

Najbližšie mesiace sa tento ‚nestor‘ školskej výučby stalnašou dennou i nočnou morou. Nik nevie, ako sa vlastne dostala do družiny, veďpred rokmi učila už môjho otca. Dokonca istú dobu suplovala v triede môjho staršiehobrata.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Každý deň bol príchod do družiny a absolvovanie tých troch-štyroch hodín pre nás ako krížová cesta. Súdružka G. bola, jednoducho napísané, úplnešialená. Znova a znova nás nechávala prepisovať úlohy. Najprv škaredo napísané,potom príliš hrubo napísané, takže prepísať a netlačiť ceruzou, ako kolom. A keďsom úlohu opäť prepísal čo najtenšie, tak to samozrejme bolo príliš tenkonapísané a nebolo to dostatočne vidieť. A samozrejme jej palička nezaháľala. Pokaždom nezdare vystrieť ruky dlaňami nahor a palička už plieskala. Štípalo toako hrom.

Súdružka G. mala veľmi úzko vyšpecifikovanú selekciu žiakov.Deti lekárov, funkcionárov a intelektuálov boli tie dobré, šikovné a veľmiinteligentné deti. Rozdávala im úsmevy na všetky strany a dávala nám ich za večnýa žiarivý príklad. Tým ‚nám‘ som myslel deti robotníkov a menej kvalifikovanýchrodičov, de facto ‚luzerov‘.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už naobedovať sa v školskej jedálni býval problém.Neexistovalo nedojesť porciu.

„Ukáž! Nedojedené! Späť a dojesť!“ opäť naplno zaznel tenjej vrešťavý hlas. Ak som sa napriek tomu nevedel vysporiadať so svojou niekedydosť ‚flákotnou‘ porciou jedla, došlo aj na kŕmenie. Súdružka G. hádzala do mňajedlo, ako keby štopala hus. A ja som s hrôzou pozoroval, ako sa s jednotlivýmihltmi blíži k finálnemu kúsku totálne tlstej, odporne vyzerajúcej ‚flákoty‘.

„To mi snáď do úst nedá“, myslel som si. „To určiteneprehltnem.“

Dala… Okamžite sa mi zdvihol žalúdok a inkriminovaný kúsokopäť pristál na tanieri sprevádzaný časťou už prehltnutého obsahu žalúdka. Moje‚ublinknutie‘ bolo samozrejme opäť sprevádzané vreskom typu: „Noooo, čo zaserobíš, ani poriadne jesť nevieš? Zober si tácku a zmizni!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri inej príležitosti ma zase častovala poznámkami typu:„Fuuuj, ako to žerieš? Pozri sa na Vladka (primárov syn) ako pekne papááá.“

Pozrel som sa presne vo chvíli, keď si Vladko olizoval nôžjazykom vyplazeným, ako keby to bol kravský ‚lemeš‘.

Keď po nás mama podvečer prišla, boli sme často krátvyrevaní a zhysterizovaní do krajnosti. A súdružka G. dokázala obrátiť akobyšvihom čarovného prútika a mame štebotať, ako sa len snaží, aby sme sa naučilivšetko do školy, čo treba a mali dobré známky. Dobrými úmyslami zdôvodnilaabsolútne akýkoľvek stav ‚hysáku‘ v ktorom sme sa práve nachádzali.

„Veď ja ich mám zato veľmi rada“, hovorievala.

„No pozri Romanko, ty si toto teraz vedel a Dušanko nevedel.Pozri Dušanko, ako sa ti teraz Romanko smeje.“

A ja som vydal zo seba niečo medzi smiechom, plačom ahystériou dokopy, čo znelo ako pišťanie nakopnutého teliatka.

Mama bola jednoduchá a vtedy skutočne submisívna žena, ktorása mimo domova do konfliktov nepúšťala. Nebolo jej všetko jedno, všeličo sa jejnepáčilo, ale nechala sa uchlácholiť.

Len jeden jediný krát sme v súdružke G. vzbudili skutočnýsúcit. Keď nám umrela stará mama z otcovej strany. Normálne bola na násnefalšovane milá…

Z tejto mizérie nás vytrhlo sťahovanie. Keďže sme sapresťahovali do paneláku v dolnej časti mesta, rodičia nás preložili do dolnejškoly. Prirodzene, že sme mohli ostať aj na hornej škole, veď to nebolo ďaleko, rodičia však nakoniecustúpili pred našim nekonečným mraučaním.

„Zase k tej odpornej G., my nechceme k tej hnusnej G.!!!“

Keď nás potom občas stretla na ulici, najmä keď sme išli ajs otcom a starším bratom, nikdy nezabudla s hrdosťou vyhlásiť: „Pozrite, týchtovšetkých som učila. Od najmenšieho, po najväčšieho.“

Prešlo pätnásť rokov a zmena zriadenia. Ja ako nezamestnanýstredoškolák s neukončenou VŠ som sa dostal do prazvláštneho pracovného pomeru.Ako náhradnú pracovnú činnosť v nezamestnanosti, som vyberal poplatky za vjazddo historického jadra mesta od všetkých vodičov aut, čo mi na mýtnici predvjazdom do mesta zastali a nevynadali. Jedna z prvých postsocialistickýchaktivít, ktorá mala nášmu mestu priniesť blahobyt a ktorá po zhruba jednom apol roku skončila tichým fiaskom.

Nuž často krát som sa veru na svojej mýtnici nudil. Najmäcez víkendy. Tak som vyzeral cez okno a pozoroval ľudí na ulici, keď tu zrazuvidím veľmi starú takmer vyschnutú postavu. Pomalým krokom prichádza ku mojejmýtnici, zastavuje sa a pýta sa: „Mladý pán. A čože vy to tu vlastne robíte?“

Skoro som odpadol. Ten typický škrekľavý hlas, síce užstarobou veľmi zoslabnutý, účes a tvár takmer identická s jej tvárou spredrokov, len ešte zoschnutejšia a tmavšia.

Najprv som si povedal, že sa k nej nepriznám. Iba som slušneodpovedal, akýže nezmysel v tom roku 1991 to vlastne robím. Bola nadšená a bolasi istá, že toto tomu nášmu zničenému mestu určite pomôže a hneď mi podávaladvacku. A keď som opáčil, že to vyberám od vodičov aut, povedala:

„No a čo? Len si to vezmite. Viete, ja žijem už viac rokov vBratislave, ale som stará Štiavničanka. Aspoň takto chcem prispieť. Viete, žilasom tu skoro sedemdesiat rokov. Som bývalá učiteľka.“

„Viete, ja vás poznám, pani G.,“ nedalo mi. „Aj mňa steučili.“

Tú vlnu nadšenia, ktorú v nej moje slová vyvolali, ani neviemopísať.

„Naozaj? A ako sa voláte? Ja si vás žiakov všetkých pamätám.Ani som si nemyslela, že by ma mohol ešte niekto spoznať.“

„Ježiš Mária, vy ste chlapec od Ivana D.? Ten z dvojičiek?Samozrejme, že sa pamätám, boli ste takí zlatí. Všetkých som vás učila, odnajväčšieho, po najmenšieho. A mala som vás zato rada…“

A vzápätí sa pustila vysvetľovať:

„Viete, ja si myslím, že som tu v Štiavnici posledný raz.Tak som to tu ešte chcela poslednýkrát vidieť. Bola som aj na cintoríne pozrieťvšetkých a teraz sa vrátim do Bratislavy, aby som sa aj ja pripravila na svojuposlednú cestu. Na smrť.“

Zhodou náhod vtedy prišlo auto s rakúskou značkou. Mohol somsa teda blysnúť svojimi čerstvo v jazykovke oprášenými avšak čiastočnými znalosťaminemeckého jazyka.

„Ale ako vy perfektne po nemecky hovoríte! Aj výslovnosť ajslovosled! To je úžasné. Ja som vždy vedela, že nie ste hlúpi chlapci.“

Krátko na to sa rozlúčila a ja som už len videl jej pomalysa vzďaľujúcu zhrbenú vyschnutú postavu.

Tak nech je vám tam dobre, súdružka G.

tenjeho

Roman Daniel Baranek

Roman Daniel Baranek

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  661
  •  | 
  • Páči sa:  693x

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu