Súdružka G.

Autor: Roman Daniel Baranek | 10.4.2008 o 17:40 | Karma článku: 12,76 | Prečítané:  3377x

„A vy kde ste?“ ozval sa zúrivý vrešťavý hlas, ktorý sa zarezával do uší i kútov tmavej školskej chodby. „Okamžite do triedy!“ Chudá až vyziabnutá, nakrátko ostrihaná, šedivá stará dáma, prepadnutá v tvári s ostrým nosom, zlostne gúľa očami a vrieska a vrieska. K jej imidžu patril aj neodmysliteľný pach cigaretového dymu. Hulila jednu od druhej pokojne aj v triede a cigarety si pripaľovala starým vyštrbeným benzínovým zapaľovačom…

Až tretí deň sa nám spolu s bratom podarilo dostať do toho zázračného školského zariadenia zvaného družina. Veď nám mama aj povedala niečo, ako že keď skončí škola, pôjdeme do družiny. Len škoda, že nám nikto nevysvetlil, čo to dočerta tá družina je.

A tak sme, ako novopečení školáčikovia už tretí deň čakali na mamu pred školou, namiesto povinnej dochádzky do družiny. Totálne zmätení, vystresovaní a premýšľajúci, prečo sa na nás všetci vykašľali a či to takto bude každý deň, či už do konca života a navždy budeme celé poobedia čakať na našu mamu. Ktovie čo si vlastne tá naša unavená a vynervovaná matka myslela, keď sa ešte len blížila ku škole a už sa proti nej so šialeným revom rozbehli jej dve ratolesti a objímali ju. A to dva dni po sebe. Jednoducho jej to nedošlo. Neskôr priznala, že sa jej nepozdávalo, čo vlastne hľadáme sami pred školou a či by na nás nemali v tej družine dávať pozor, ale sama tiež slušne zdecimovaná, s tromi malými deťmi na krku a ťažkou prácou v bufete sa na nič nepýtala. Otec sa vtedy, úprimne povedané, veľmi nezapájal. Navyše o štyri roky starší brat bol v družine len v tretej triede a aj to chvíľu, nakoľko sa o neho po škole starala babka. Takže až tretí deň ju napadlo zavolať do školy a opýtať sa, čo sa vlastne deje.

Keby nebolo tejto skutočnosti a keby sme si úplnou náhodou nesadli v školskej chodbe oproti dverám do družiny, tak tam isto iste čakáme dodnes. :) Veď aj súdružke G. sme vlastne začali chýbať až tretí deň a práve v tej chvíli vyzrela z triedy, aby sa po nás poohliadla.

Už sa nepamätám, čo všetko na nás ešte v ten deň navrieskala. Mala však obdivuhodný dar. Keď prišla mama, okamžite sa dokázala zmeniť na milú, láskavú staršiu dámu s blahosklonným a dobrotivým vyžarovaním.

Najbližšie mesiace sa tento ‚nestor‘ školskej výučby stal našou dennou i nočnou morou. Nik nevie, ako sa vlastne dostala do družiny, veď pred rokmi učila už môjho otca. Dokonca istú dobu suplovala v triede môjho staršieho brata.

Každý deň bol príchod do družiny a absolvovanie tých troch-štyroch hodín pre nás ako krížová cesta. Súdružka G. bola, jednoducho napísané, úplne šialená. Znova a znova nás nechávala prepisovať úlohy. Najprv škaredo napísané, potom príliš hrubo napísané, takže prepísať a netlačiť ceruzou, ako kolom. A keď som úlohu opäť prepísal čo najtenšie, tak to samozrejme bolo príliš tenko napísané a nebolo to dostatočne vidieť. A samozrejme jej palička nezaháľala. Po každom nezdare vystrieť ruky dlaňami nahor a palička už plieskala. Štípalo to ako hrom.

Súdružka G. mala veľmi úzko vyšpecifikovanú selekciu žiakov. Deti lekárov, funkcionárov a intelektuálov boli tie dobré, šikovné a veľmi inteligentné deti. Rozdávala im úsmevy na všetky strany a dávala nám ich za večný a žiarivý príklad. Tým ‚nám‘ som myslel deti robotníkov a menej kvalifikovaných rodičov, de facto ‚luzerov‘.

Už naobedovať sa v školskej jedálni býval problém. Neexistovalo nedojesť porciu.

„Ukáž! Nedojedené! Späť a dojesť!“ opäť naplno zaznel ten jej vrešťavý hlas. Ak som sa napriek tomu nevedel vysporiadať so svojou niekedy dosť ‚flákotnou‘ porciou jedla, došlo aj na kŕmenie. Súdružka G. hádzala do mňa jedlo, ako keby štopala hus. A ja som s hrôzou pozoroval, ako sa s jednotlivými hltmi blíži k finálnemu kúsku totálne tlstej, odporne vyzerajúcej ‚flákoty‘.

„To mi snáď do úst nedá“, myslel som si. „To určite neprehltnem.“

Dala… Okamžite sa mi zdvihol žalúdok a inkriminovaný kúsok opäť pristál na tanieri sprevádzaný časťou už prehltnutého obsahu žalúdka. Moje ‚ublinknutie‘ bolo samozrejme opäť sprevádzané vreskom typu: „Noooo, čo zase robíš, ani poriadne jesť nevieš? Zober si tácku a zmizni!“

Pri inej príležitosti ma zase častovala poznámkami typu: „Fuuuj, ako to žerieš? Pozri sa na Vladka (primárov syn) ako pekne papááá.“

Pozrel som sa presne vo chvíli, keď si Vladko olizoval nôž jazykom vyplazeným, ako keby to bol kravský ‚lemeš‘.

Keď po nás mama podvečer prišla, boli sme často krát vyrevaní a zhysterizovaní do krajnosti. A súdružka G. dokázala obrátiť akoby švihom čarovného prútika a mame štebotať, ako sa len snaží, aby sme sa naučili všetko do školy, čo treba a mali dobré známky. Dobrými úmyslami zdôvodnila absolútne akýkoľvek stav ‚hysáku‘ v ktorom sme sa práve nachádzali.

„Veď ja ich mám zato veľmi rada“, hovorievala.

„No pozri Romanko, ty si toto teraz vedel a Dušanko nevedel. Pozri Dušanko, ako sa ti teraz Romanko smeje.“

A ja som vydal zo seba niečo medzi smiechom, plačom a hystériou dokopy, čo znelo ako pišťanie nakopnutého teliatka.

Mama bola jednoduchá a vtedy skutočne submisívna žena, ktorá sa mimo domova do konfliktov nepúšťala. Nebolo jej všetko jedno, všeličo sa jej nepáčilo, ale nechala sa uchlácholiť.

Len jeden jediný krát sme v súdružke G. vzbudili skutočný súcit. Keď nám umrela stará mama z otcovej strany. Normálne bola na nás nefalšovane milá…

Z tejto mizérie nás vytrhlo sťahovanie. Keďže sme sa presťahovali do paneláku v dolnej časti mesta, rodičia nás preložili do dolnej školy. Prirodzene, že sme mohli ostať aj na hornej škole, veď to nebolo ďaleko, rodičia však nakoniec ustúpili pred našim nekonečným mraučaním.

„Zase k tej odpornej G., my nechceme k tej hnusnej G.!!!“

Keď nás potom občas stretla na ulici, najmä keď sme išli aj s otcom a starším bratom, nikdy nezabudla s hrdosťou vyhlásiť: „Pozrite, týchto všetkých som učila. Od najmenšieho, po najväčšieho.“

Prešlo pätnásť rokov a zmena zriadenia. Ja ako nezamestnaný stredoškolák s neukončenou VŠ som sa dostal do prazvláštneho pracovného pomeru. Ako náhradnú pracovnú činnosť v nezamestnanosti, som vyberal poplatky za vjazd do historického jadra mesta od všetkých vodičov aut, čo mi na mýtnici pred vjazdom do mesta zastali a nevynadali. Jedna z prvých postsocialistických aktivít, ktorá mala nášmu mestu priniesť blahobyt a ktorá po zhruba jednom a pol roku skončila tichým fiaskom.

Nuž často krát som sa veru na svojej mýtnici nudil. Najmä cez víkendy. Tak som vyzeral cez okno a pozoroval ľudí na ulici, keď tu zrazu vidím veľmi starú takmer vyschnutú postavu. Pomalým krokom prichádza ku mojej mýtnici, zastavuje sa a pýta sa: „Mladý pán. A čože vy to tu vlastne robíte?“

Skoro som odpadol. Ten typický škrekľavý hlas, síce už starobou veľmi zoslabnutý, účes a tvár takmer identická s jej tvárou spred rokov, len ešte zoschnutejšia a tmavšia.

Najprv som si povedal, že sa k nej nepriznám. Iba som slušne odpovedal, akýže nezmysel v tom roku 1991 to vlastne robím. Bola nadšená a bola si istá, že toto tomu nášmu zničenému mestu určite pomôže a hneď mi podávala dvacku. A keď som opáčil, že to vyberám od vodičov aut, povedala:

„No a čo? Len si to vezmite. Viete, ja žijem už viac rokov v Bratislave, ale som stará Štiavničanka. Aspoň takto chcem prispieť. Viete, žila som tu skoro sedemdesiat rokov. Som bývalá učiteľka.“

„Viete, ja vás poznám, pani G.,“ nedalo mi. „Aj mňa ste učili.“

Tú vlnu nadšenia, ktorú v nej moje slová vyvolali, ani neviem opísať.

„Naozaj? A ako sa voláte? Ja si vás žiakov všetkých pamätám. Ani som si nemyslela, že by ma mohol ešte niekto spoznať.“

„Ježiš Mária, vy ste chlapec od Ivana D.? Ten z dvojičiek? Samozrejme, že sa pamätám, boli ste takí zlatí. Všetkých som vás učila, od najväčšieho, po najmenšieho. A mala som vás zato rada…“

A vzápätí sa pustila vysvetľovať:

„Viete, ja si myslím, že som tu v Štiavnici posledný raz. Tak som to tu ešte chcela poslednýkrát vidieť. Bola som aj na cintoríne pozrieť všetkých a teraz sa vrátim do Bratislavy, aby som sa aj ja pripravila na svoju poslednú cestu. Na smrť.“

Zhodou náhod vtedy prišlo auto s rakúskou značkou. Mohol som sa teda blysnúť svojimi čerstvo v jazykovke oprášenými avšak čiastočnými znalosťami nemeckého jazyka.

„Ale ako vy perfektne po nemecky hovoríte! Aj výslovnosť aj slovosled! To je úžasné. Ja som vždy vedela, že nie ste hlúpi chlapci.“

Krátko na to sa rozlúčila a ja som už len videl jej pomaly sa vzďaľujúcu zhrbenú vyschnutú postavu.

Tak nech je vám tam dobre, súdružka G.

 

tenjeho

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

V poslednej chvíli

Toto pán Galko s partiou stihli doslova v nadstavenom čase. A od prvého marca nazad do Kauflandu.


Už ste čítali?