Lahodná chuť Viedne.

Autor: Roman Daniel Baranek | 26.7.2008 o 19:20 | Karma článku: 11,07 | Prečítané:  3385x

Minulú sobotu sme si spoločne s našou kamarádkou diskutérkou a našim nezameniteľným bradatým sprievodcom urobili veľmi príjemný výlet do Viedne. Nebudem sa rozpisovať o jednotlivých múzeách. V rámci môjho vnímania času a priestoru je úplná pasivita, s ktorou sa zvyčajne zverím do rúk každému, kto je schopný ma v neznámom prostredí niekam zaviesť dôvodom, že sa mi moje zážitky zlejú do jedného príjemného ‚chumľa‘. Z toho chumľa sa potom z času na čas na chvíľu vymotávajú jednotlivé fragmenty zážitkov, aby ma potešili a vzápätí sa nanovo vmotali do veselo rozkymácaného celku.

Hmm. Ten piknik v Stadtparku nemal chybu. Večer pred výletom sme s Medveďom pripravili bagety plnené nátierkou s pečených paprík a balkánskeho syra, šunkou a obložené zeleninou. Medveď sa pýšil novým ruksakom, do ktorého si vložil Barta Simpsona, ktorého sa mu, napriek môjmu ubezpečeniu, že nemá šancu, podarilo vytiahnuť s tradičného automatu pri stanici s kovovou rukou už na tretí pokus. ‚Bolo že to radosti na starom bielidle.‘ A koľkí ľudia sa potom počas výletu pri pohľade na Simpsona trčiaceho z Medveďovho ruksaku usmialo...

Vráťme sa k pikniku. Stadtpark bol nesmierne príjemný, čistý, nikomu nevadilo, že sme tam voľne pohodení na pekne udržiavanom trávniku jedli a dokonca sme jedlo zapíjali červeným vínom z plastových pohárov. Nikde ani stopa po psích výkaloch, či odpadkoch. Počasie ako na objednávku. Lepšie ani byť nemohlo. Slniečko a pritom bez vysiľujúcej horúčavy. Jajaj. Ja s tým svojim cikaním. Stačí trochu alkoholu a už je to tu. Kde ja teraz budem hľadať ‚vecko.‘ Žiadne strachy. Vo Viedni je WC na každom kroku. Tabuľky na ne upozorňujú už dobrých 300 m vopred. Sú aj v miestach, kde sa výťahmi môžeme dostať na jednotlivé trasy metra. A ako vyzerajú? Doma nemám čistejšie a vyvoňanejšie.

Na Karlsplatze sme navštívili Wien Museum . Pred múzeom majú v súčasnosti atrakciu. Je to veľký žeriav, dvíhajúci klietku do výšky 36m. Obsluhujúci personál bol absolútne príjemný a usmievavý. Pýtajúci sa, ako sa nám páči vo Viedni. V pohode nás ubezpečujúci, že je to úplne bezpečné. Medveďa však nepresvedčil, takže sme mu mávali zhora. Pracovník, ktorý bol s nami v klietke citlivo reagujúci, keď niekto (nie len ja) prešiel na druhú stranu, okamžite klietku vyvažujúci svojim prechodom na stranu opačnú. Pán obsluhujúci žeriav nám zo svojej ‚kukane‘ mával a usmieval sa. Stihol nám ešte pred vchodom do klietky povedať, že je pôvodom so Srbska. Predstavte si, že to robí celý deň. A pomaly každý deň.

A viete, čo bolo pre mňa v samotných múzeách najzaujímavejšie? Pracovníci tam neboli tety na dôchodku, ktoré si potrebujú prilepšiť. Boli to všetko ľudia v produktívnom veku. V rovnošatách, príjemne sa chovajúci a hlavne zdraviaci. Či už sami od seba, alebo stačil len jediný náznak ústretovosti čo i len pohľadom.

Pri návšteve Viedne už zrejme nikdy nevynecháme Starbucks Caffe. Stane sa to naším rituálom. Všetky druhy káv a čokolád sú priam vražedne nebezpečné svojou lákavosťou. A Medveďova čokoládová torta... Tak na ňu by mali vydávať zbrojný pas. A personál? Úsmev, zdravenie a neochvejná trpezlivosť. Zvyknutí na skutočnosť, že mnohí návštevníci nerozumejú dobre nemecky, viacerí evidentne pôvodom cudzí štátni príslušníci ruka v ruke s rakúskymi kolegami trpezlivo pracujúci od jedného zákazníka k druhému a niekedy vlastne od prípadu k prípadu.

V ten deň sme ešte navštívili na Museumsplatz Museum Moderner Kunst a Leopold Museum. Príjemne utrmácaní sme sedeli na úžasných modrých betónových ležadlách, ktorých sú na Muzeumsplatze desiatky. Vôbec bolo na Museumplatze jasne viditeľné, že je vytvorené pre ľudí a že ľudia ho plne využívajú. Nakoniec sme neodolali ani tradične pôsobiacemu rakúskemu hostincu. Jasne že aj tam nám trvalo, kým sme si vybrali. A vôbec nebolo na obsluhujúcej vidieť, že ju zdržujeme.

Za celý deň sme nestretli jedinú nepríjemnú tvár. Nevideli jediný náznak netrpezlivosti, nudy či arogancie. Keď si Medveď kupoval fľašku ľadového čaju od staršieho stánkového predavača na Karlplatze, viete čo ten nestor služby zákazníkovi urobil? On Medveďa ubezpečil, že čaj je dokonale vychladený a potom mu fľašku otvoril, znovu jemne uzáver zatiahol a tak mu ju podal.

Pokoj, pohoda, nenáhlenie a atmosféra.

Spomenul som si na jednu dávnu známu spred viac než dvadsiatich rokov ešte z čias mojich štúdií v Bulharsku. Bola to tetuška zo študentskej menzy, s ktorou som sa rád porozprával a z času na čas, keď ma nával temperamentu nútil hneď všetko kritizovať zo žartu hovorievala: „Ošte si málk, Romane.“ (ešte si malý, Roman)

Tak a náš príjemný výlet sa skončil. Je pondelok, ja čakám na Trnavskom mýte na autobus. Zazvoní telefón. „Macko, prosím ťa, ak budeš mať nejaký stánok v ceste, kúp zápalky.“ Jeden stánok je hneď vedľa mňa.

„Dobrý deň.“ Bez odpovede. „Máte zápalky?“ Pohrdlivý pohľad. „Samozrejme. Tak vás poprosím o troje.“ Pohrdlivý pohľad obsluhujúcej dôchodkyne nabral na ostrosti. Videl som jej zhmotnene asociácie. „Kôli sprostým zápalkám o úhrnnej hodnote 6 Sk ma tu otravuje?“ Najprv asi z 30 cm leteli zápalky. Keď som jej podal ‚dvacku‘ o chvíľu na to opäť zo vzdialenosti 30 cm letel aj výdavok. Pani sa mi bez pozdravu a bez jediného slova obrátila chrbtom. Schválne som nahlas reagoval: „Ďakujem pekne. Dovidenia.“ Bez odpovede.

Slovami klasika: „Domove líbezný...“ A slovami tej staršej tety z jedálne pred rokmi: „Ošte sme málki.“

 

tenjeho

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

V poslednej chvíli

Toto pán Galko s partiou stihli doslova v nadstavenom čase. A od prvého marca nazad do Kauflandu.


Už ste čítali?