Rád sa stretávam s novými ľuďmi. Je to občerstvujúce. Premýšľam... Prečo vlastne? Mám priateľov. Blízkych. Veľa. Ľudí, čo sú ochotní zdvihnúť sa, keď to potrebujem. Ľudí, čo sa neboja ozvať, keď niečo potrebujú oni. Ľudí, s ktorými je naša reč čistá. Naše áno je áno, naše nie je nie. Nehráme sa, neklameme sa, vždy vieme, na čom sme. To sú poklady, keď jedného jediného z nich nenahradí ani tisíc nových známych.
Ale napriek tomu rád stretávam nových ľudí. A myslím, že viem prečo.
Vždy keď stretnem niekoho nového, snažím sa ukázať v tom najlepšom svetle. A ten druhý často robí presne to isté. Takže sme zrazu na chvíľu akoby v nejakom lepšom svete. Krajšom, milšom, tolerantnejšom. Všetko je také svetlejšie. Ukazujeme si navzájom to najlepšie, čo v sebe nosíme. Také výkladné skrine. Všimol som si, že je to tak takmer vždy. Na nového človeka v mojom živote sa snažím zapôsobiť a vidím, že on sa snaží zapôsobiť na mňa. Nadviazať jemné nitky priateľstva s niekým výnimočným. Ukázať sa sám ako niekto výnimočný. A v tej záľahe dokonalosti na moment uverím aj ja v svoju dokonalosť a na moment sa cítim byť presne takým, ako ukazujem.
Stretnutia pokračujú. Nič iné sa predsa nedá. Takí dvaja skvelí a úžasní ľudia sa jednoducho musia stretnúť znova. Musíme sa znova vidieť.
A potom to príde. Zrazu zbadám niečo iné. Ukáže sa odvrátená strana mesiaca. Netušené hĺbky. A uvedomím si, že sám som ich predviedol rovnako. Nie, ani jeden z nás nie je skutočne dokonalý. Práve naopak. Všetko je inak. Možno by bolo lepšie, už sa nikdy viac nevidieť. Vidíme slabiny. Vidíme skutočnosť bez príkras. V druhom aj na sebe. Svetlo dokonalosti je zrazu fuč.
A to je tá skutočná skúška. To je ten naozajstný kameň mudrcov, gordický uzol, to je tá správna žiara človeka. Teraz je čas, aby sme našli priateľa. V jeho a mojich slabostiach, omyloch, chybách a nedokonalostiach sa skrýva priestor na podanie ruky, na slová, na činy.
Ak to dokážeme, ak nezabudneme za všetkým tým nedokonalým a pomýleným zbadať toho istého človeka. Ak v tej omylnosti a stratenosti zostaneme spolu a nezabudneme na ľudskosť, ten zázrak sa stane. Ozajstný duchovný zázrak. Už nie sme len noví známi, je v tom viac.
Slabosti iných odhaľujeme preto, aby sme ich mohli milovať a svoje slabosti ukazujeme preto, aby sme mohli byť milovaní.
****
Tento článok som napísal pred viac ako dvomi rokmi, ale akosi som nikdy neklikol na "aktívny". Tak ako článok vznikol len z pocitov, tak rovnako z pocitov som nevedel článok zverejniť. Vždy som hovoril, že ešte nie je hotový, že potrebuje záver. Pritom som dobre vedel, že článok hotový je, len sa stále "nedalo".
Dnes by som záver napísal celkom inak a možno by som tým článok pokazil, ale viem určite, že dnes by môj koniec vyzeral takto:
"Slabosti iných odhaľujeme preto, aby sme ich mohli milovať a svoje slabosti ukazujeme preto, aby sme mohli byť milovaní. Ale niekedy len preváži sklamanie..."
