Čo ten odo mňa chce?

Autor: Roman Daniel Baranek | 22.9.2008 o 10:00 | Karma článku: 15,85 | Prečítané:  3935x

Prednedávnom som napísal článok o našom výlete do Viedne. Pointa článku spočívala v markantnej priepasti medzi úrovňou služieb poskytovaných u nás a vo Viedni. Sústredil som sa hlavne na osobný a profesionálny prístup ľudí v obchode a službách. Dnes by som sa s vami chcel podeliť s jedným svojim zážitkom s rokov 1992 – 94.

Tí, ktorí ma poznajú bližšie, vedia, že som za pultom strávil viacero rokov. Predával som alkohol, hlavne víno a počas svojej praxe som obslúžil stovky ba tisícky zákazníkov. V zmienených rokoch som v profesii predavača len začínal. Pracoval som v peknej, exkluzívne pôsobiacej predajni alkoholu a cukroviniek v centre Bratislavy. Prevádzka dodnes slúži svojmu účelu, čo je dnes skôr vzácnosťou.

Zákazníkov bolo veľa, práca bola veľmi náročná pre nikde nekončiaci rad ľudí. Konkurencia po 89 ešte kde nič, tu nič, takže sme o zákazníkov nemali núdzu. Tak som lietal po predajni, vykladal nový tovar a obsluhoval zákazníkov, ako som najlepšie vedel. Za skutočne smiešny plat. Mal som neuveriteľných 64 kíl a dostatok energie.

V predajni sa začala vytvárať sieť ‚štamgastov‘. Mnohí prichádzali z neďalekých rakúskych mestečiek a dedín. Kupovali na ich pomery veľmi lacnú Stoličnú vodku, Becherovku (Waholder) a Hubert Club vo veľkých množstvách. Nepohrdli ani našimi sladkosťami, najmä Figaro im učarovalo svojou vtedy ešte nefalšovanou chuťou, bez pridaného množstva rastlinného tuku a dochucovadiel. Chodili k nám evidentne radi a ja sa nepamätám, že by som mal niekedy s rakúskym zákazníkom jediný problém na rozdiel od tých našich, prípadne slovenských emigrantov, ktorí od momentu vstupu do predajne, dávali nám najavo, akí sme chudáci. Postupne začali pribúdať aj zákazníci, ktorí si vyžiadali na obsluhu práve mňa. Nemal som v tých dobách veľmi vysoké sebavedomie a toto mi skutočne pohládzalo dušičku.

Pravidelne začal chodievať jeden starý pán. Kupoval svoju obligátnu Stoličnú vodku. Málokedy niečo iné. Jedného dňa prišiel, vypýtal si svojich 10 fliaš Stoličnej a keď zaplatil, siahol do vrecka a vytiahol z neho škatuľku cigariet a podal mi ju. Drahé Davidoff cigarety ma prekvapili. Príjemne. Veľmi úctivo som zaďakoval. Potešil som sa, lebo zo svojho platu som si ledva mohol dovoliť Marsky.

Pri ďalšom príchode do našej predajni, keď platil, siahol do vrecka a vytiahol päť škatuliek rôznych drahých značiek a podal mi ich. To už som bol v poriadnych rozpakoch. Čo ten odo mňa chce? Ale cigarety som vzal, veď to bolo pre mňa, ako malé Vianoce. Tento krát už som sa rozdelil s kolegami.

Ubehli dva tri týždne, lebo zhruba v týchto intervaloch sa u nás zastavoval a na pulte mi pristál celý kartón. Darmo som protestoval, že to predsa nemusí byť, vždy sa len pousmial, zaďakoval, pozdravil a odišiel. Staral sa mi takto o fajčivo s malými prestávkami niekoľko mesiacov. Naraz prestal chodiť. Objavil sa až o niekoľko mesiacov po ťažkej operácii hrtana. Nestratil však ani kúsok zo svojeho pokoja a príjemnosti. Len som si všimol, že prestal fajčiť. Mňa však s fajčivom zásoboval ďalej.

Za svoju štedrosť a láskavosť odo mňa nikdy nič nechcel. Môj Medveď sa v tých dobách zaoberal polodrahokamami a ich liečivým účinkom, tak som ho požiadal, aby mi nejaký pre neho vybral. Ak sa dobre pamätám, bol to tyrkys. Keď som mu ho dával, evidentne sa potešil. Bol s navŕtaným uškom a zavesený na obyčajnej koženej šnúrke. Nakázal som mu nosiť ho čo najbližšie ku krku, ako ma Medveď poučil.

Keď o dva týždne na to vošiel do predajne, pozdravil ma a s úsmevom siahol ku krku. Vytiahol nádhernú masívnu zlatú retiazku a prívesok bola vlastne krásna jemne zdobená špirálka z oboch strán prikrytá zdobenými zlatými plôškami a v jej vnútri môj tyrkys.

Jedného dňa vošiel do predajne z jednej strany, sprevádzaný staršou dámou a zo strany druhej vysokým, pekným, relatívne mladým mužom. Predstavil mi ich, ako svoju manželku a syna. Vedel som, že prišiel naposledy. Na jeho chorobou strhanej tvári to bolo vidieť. Ešte mi nechal dve fotografie, prvú jeho v spoločnosti celej rodiny, ktorá sa zišla, aby mu poďakovala za to, že je ešte s nimi a fotografiu syna. V Rakúsku majú taký krásny zvyk, že povedzme rok po ťažkej operácii, alebo prekonaní ťažkej choroby sa rodina zíde, aby dotyčnému poďakovali za to, že je ešte s nimi.

Mne bolo jasné, prečo prišiel so svojimi najbližšími. Chcel im ešte ukázať, kde všade celé tie roky týždeň čo týždeň chodieval a pre mňa bolo nesmiernou cťou, že jedna z jeho pravidelných zastávok som bol aj ja.

Tu som vám popísal síce krásny, ale uvedomujem si, že trochu extrémny prípad verného zákazníka. Určite však na ňom môžem demonštrovať ešte ďalší aspekt ktorý, keď sa kriticky vyjadrujeme o úrovni služieb a pracovníkov v nich, dosť často zaniká.

Dobrý vzťah medzi zákazníkom a obsluhujúcim či službu poskytujúcim tvoria obaja. Učme sa preto, byť nie len profesionálmi vo vzťahu k zákazníkom, ale aj dobrými zákazníkmi, ktorí si dokážu vážiť prácu toho druhého.

 

tenjeho

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská by chcela Vianoce na slobode. Vylúčené to nie je

Rozhodnúť môže sama prokurátorka alebo na žiadosť aj súd.

Sudca Kliment sa vzdal členstva v Súdnej rade

Rozhodnutie zdôvodnil v kontexte očakávanej zmeny ústavy.


Už ste čítali?