„Buch...buch...nič, buch...buch...nič, buch...buch...nič...

Autor: Roman Daniel Baranek | 9.3.2010 o 22:00 | (upravené 22.3.2010 o 9:35) Karma článku: 15,34 | Prečítané:  4790x

Takto. Takto mi bije. Buch...buch...a nič. Nepravidelne. Mám nepravidelný pulz!" Diagnóza vyrieknutá. Scéna dôverne známa, scéna pre niekoho humorná, pre zainteresovaných skôr tragikomická... Otec sedí v kresle a meria si tep. Niekedy celé hodiny. Skleslý pohľad zabodnutý do televízora, pohľad svedčiaci o úplnom ignorovaní socialistického vysielania jednej z dvoch existujúcich televíznych staníc. Pohľad, v ktorom čítať utrpenie, ale i rezignáciu a zmierenie sa so skutočnosťou, že lepšie už nebude.

„Veď ho máš pravidelný...", chce sa mi podotknúť s pubertálnou uštipačnostou. Som však ticho. Škoda dráždiť osie hniezdo. „Radšej čuš!", hovorím si.

Situácie podobné jedna druhej a skoro periodicky sa opakujúce už od čias, keď sa otcovi ešte ani neusadil štvrtý krížik na chrbte. Dobrých dvadsať rokov i viac. Kto by nerezignoval. Rezignovali sme všetci. On aj my. On na naše pochopenie svojich problémov a trápení a my na jeho sťažnosti.

V mysli mi utkvela spomienka. Prichádzam zo školy. Otec ma víta vo dverách.

„Vieš čo sa stalo?", dramatická pauza... Tušil som, že sa to bude týkať 'jeho'.

„Čo?", opýtal som sa s jasným očakávaním 'hrozivej' pravdy.

„Prekonal som infarkt!"

„A kedy?", reagujem popravde neveľmi vzrušene.

„Bol to skrytý infarkt. Prišiel som od doktora. Zistil nejaké extrasystoly. Hovoril, že by to mohol byť aj následok prekonania slabého infarktu."

„Márnosť, to ti ten doktor mal čo povedať.", mrmlem si pre seba. Pochopil som, že náhle zhoršenie zdravotného stavu predbežne nehrozí.

A od tohto času sa k radu otcových zdravotných problémov (žalúdok, ľadviny, kĺby...) pridalo aj srdce. Srdce o ktorého existencii dovtedy ani poriadne nevedel, ho rozbolelo s nevídanou nástojčivosťou. Vždy keď sa rozčúlil, čo bolo skoro denne, ostatne aj v tom rozčuľovaní som po ňom, svoje rozhorčenie dal najavo rukou pritisnutou k ľavej strane hrudníka v teatrálnom geste a s poznámkou: „Až ma srdce rozbolelo..."

Z otcovho života boli postupne vylúčené účasti na pohreboch aj najbližšej rodiny. „Ja si ho (ju) chcem zapamätať takého, aký bol." To boli jeho zdôvodňujúce tvrdenia, ktorým však nebolo možné veriť.

Otcov strach z rakoviny bol trvalou súčasťou jeho života, zalepená obálka s poznámkou, „Otvoriť, len keď sa so mnou niečo stane" a večné narážky typu „Veď sa ma už konečne zbavíte." vypĺňali prázdno v otcovom živote.

Lieky. Samé lieky. Precízne zoradené, vždy veľmi pedantne pripravené. Užívané pravidelne a vždy nachystané vopred. A čím bol otcov vek vyšší a pribúdalo aj prirodzených zdravotných problémov spojených s vekom, priamo úmerne rástlo ich množstvo. Len otcov výraz sa nemenil. Stále rovnaký trpiteľský...

Nikdy sme sa nedozvedeli, čo ho tak vnútorne trápilo, nikdy sme nezistili pred čím sa tak veľmi utiekal do bolestí a trápení rôznych častí svojho zmučeného tela. Akosi nemal kto zisťovať, kde je príčina jeho chorobných strachov. A hlavne nemali sme ani žiadne povedomie o tomto probléme. Otec by dobrovoľne svoju hypochondriu nepriznal.

Koľkokrát som si povedal: „Takto nesmieš dopadnúť. Takto nie. Ty taký byť nesmieš!" Za chvíľu budem mať 42. Dívam sa na seba a vidím jeho. Či chcem, či nechcem, nezapriem ho. Hold, čo si nedokázal ty, otec, musím ja.

Ďalšia spomienka o mnoho rokov neskôr od prvej...

„Mate ľadvinu so zvyškovou funkčnosťou. To nie je dobre. Treba ju dať von. V tele nemá čo hľadať orgán, bez ktorého sa zaobídete a ktorý nie je funkčný."

Takto ho niekdy po 55. roku života prehováral lekár. Ale kdeže. Strach z operačného zákroku bol prisilný. Bol by to prvý vážnejší chirurgický zákrok v jeho živote. O zhruba tri roky neskôr ho podstúpiť musel. Bolo však  neskoro. Karcinóm sa už rozšíril...

Neviem či ešte niekedy vo svojom živote uvidím človeka s takým hlbokým paralyzujúcim strachom, aký prežíval môj otec.

„Ja ešte nechcem zomrieť. Ja si chcem ešte požiť." Opakoval stále dokola. To opakovanie sa už stávalo mechanickým, akousi mantrou, ktorou sa snažil prehlušiť všetko. Nevidel, nepočul, nevnímal nič. A ja už som ani nič nečakal. A možno práve vtedy, keď už sme nič nečakali, otec sa rozhodol dokázať nám, že tam niekde v jeho hlbokom vnútri sa nachádza tá vzácna a vyrovnaná krásna bytosť, ktorú sme v ňom neodtušili ani v najtajnejšom sne.

Naraz sa upokojil. Už len skonštatoval, že celý život sa bál rakoviny, tak je prirodzené, že ju just dostal. Od istej chvíle z neho začal vyžarovať nesmierny pokoj a pohoda. Nadhľad, ktorý by som nikdy neočakával. Vnútorná vyrovnanosť, ktorá je vzácna, úzkoprofilový produkt aj pre oveľa silnejšie osobnosti. Nadhľad človeka, ktorý sa nemá čoho báť, lebo vie, že nemá čo stratiť.

Niekde to tam bolo, otec. Niekde to tam v tebe driemalo. A škoda tých mnohých rokov, ktoré si strávil v sledovaní svojich neexistujúcich, či zanedbateľných bolestí, škoda všetkých tých hodín a dní, strávených v zbytočnom strachu...

 

Milí moji, máte doma príbuzného, ktorý svoju lásku k vám a pozornosť k okoliu zamieňa za sledovanie symptómov svojich nejestvujúcich či menej podstatných až malicherných chorôb? Pamätajte na to, že v prvom rade nesmierne trpí. Že v jeho utrápenom vnútri už možno nie je miesto k plnohodnotnému vnímaniu vašich starostí, ba ani radostí, prípadne len tých, ktoré súvisia s vašim zdravotným stavom. Želám vám veľa trpezlivosti k naslúchaniu, odvahy k nájdeniu vnútornej schopnosti motivovať a inšpirovať ho k zmene. Želám veľa sily k vyberaniu kamienka po kamienku z múru, ktorý váš milovaný okolo seba postavil. Popravde neviem, kedy príde vaša odmena a ani či bude dostatočná. Viem však, že aspoň znížite možnosť rizika, že budete musieť primnoho času tráviť úvahami o tom, čo ste urobiť mohli a neurobili...

 

tenjeho

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHAELY TERENZANI

Kotleba má sympatizantov aj medzi mladými Maďarmi

Keď Maďari nenájdu podporu v Bratislave, obrátia sa k Budapešti.


Už ste čítali?