Autobus prichádza k poslednej zastávke v Devínskej Novej Vsi. Tí, ktorí to poznajú, vedia, že po nej príde dosť dlhý, asi pätnásťminútový úsek, v ktorom autobus nestojí nikde, až vlastne tesne pred Patrónkou. No a na tejto zastávke vidím partiu Rómov. Občas sa s ňou takto cestujem. Niekedy v pokoji, niekedy je o zábavu postarané, ako napríklad naposledy, keď si jeden, zrejme manželský pár dosť hlasno a dosť nevhodne vybavoval svoje manželské nezhody. Pochopiteľne jeden sediac na jednom a druhý na druhom konci autobusu.
Tak dúfam, že tentokrát bude pokoj. Moja unavená hlava rozhodne na škandály pripravená nie je. S rastúcou obavou skúmam nastupujúcich, lebo vidím, že dnes ich je požehnane. Osem, možno až desať ľudí, dospelých aj detí. A práve deti, jedno väčšie, ďalšie menšie, iné už dievča pomaly na vydaj, upútali moju pozornosť. No proste jedno bolo krajšie, ako druhé. Keď si odmyslíte ten zanedbanejší, či niekedy len trochu neporiadny vzhľad, ktorý by malo každé dieťa bez rozdielu, ak nad ním nebudete stáť a nútiť ho, aby sa pravidelne umývalo a svoje neporiadne škuty česalo častejšie. Alebo ak si nebudete neustále všímať, čo má oblečené a v akom stave je ten odev, keď sa dieťa akoby náhodou, nechtiac, len v zápale hry práve namočilo v najbližšej mláke a jeho šaty aj predtým pračku dávnejšie nevideli... Keď si odmyslíte tieto maličkosti, uvidíte prekrásne deti s obrovskými tmavými kukadlami a veselým živým, milým vyžarovaním, ktoré si nie sú vedomé ničoho zlého. A jeden taký malý, asi sedemročný strapatý čertík sa obrátil na mňa veľmi milo a slušne, naozaj sa snažil, s otázkou:
„Mladý pán, mohol by som si k vám sadnúť, nevadilo by vám to?"
„Sadni si, nech sa ti páči." povedal som mu s úsmevom a zmiešanými pocitmi. Pocitmi človeka, ktorý očakáva problém a zároveň vníma nesmiernu milotu toho šarvanca.
A čo som očakával, prišlo. Chlapča to nevydržalo ani tridsať sekúnd.
„Mladý pán, môžem sa vás na niečo opýtať?"
„Nech sa páči." odpoviem rezignovane.
„Mladý pán, vy ste taký pekne oblečený, vám iste nebude chýbať jedno euro. Nemohli by ste mi dať euro?"
„Nie, mladý muž." odpovedám čo najvľúdnejšie. „Peniažky sa takto nezarábajú."
„Ani gastráč? Na jedlo..."
„Nie, ani gastráč ti nemôžem dať. Aj na gastráč treba pracovať."
Ale šarvanec sa nedal odradiť. A znovu ma oslovil a znovu...
Po chvíli nereagovania som odpovedal už hlasnejšie a dôraznejšie.
„Nie, nedám ti nič. Peniažky sa takto nezarábajú!"
Podoba detí bola jednoznačná. Jeho staršia sestra, stojaca oproti, ma chvíľu skúmala, popravde ako nejakého živočícha a potom mladému odvážlivcovi povedala:
„Nepýtaj od neho!"
Dospelí Rómovia zrejme nepočuli nič. Jeden hneď vedľa dievčaťa obrátený chrbtom asi 2 metre odo mňa, postaršia Rómka vedľa neho a ďalší asi tridsaťpäťročný s dosť divokým výrazom, ale evidentne otec prítomných detí, sedí v druhej strane radov sedadiel a oddeľuje nás len ulička.
Po chvíli ticha prichádzame na Patrónku. Ľudia vystupujú a nastupujú. A mladý šarvanec ma veľmi prekvapil.
„Pani, nech sa páči, pani poďte si sadnúť." kričí asi na päťdesiatročnú dámu, ktorá ešte ani nestihla vyjsť po strmých schodoch autobusu. Pani po malej chvíli váhania miesto prijala.
Ďalšia zastávka. Pani sa zdvíha zo sedadla a vystupuje, išla len jednu zastávku, mladý hrdina opäť sadá a v tej chvíli iná vystupujúca žena mu do lona vhodí dvojeurovku.
„No výborne!" zašomral som si pre seba. Vhodená minca mi prišla ako facka. A zvláštne, otecko sediaci na druhe strane sa naraz preberá z letargie a začína sa pýtať chlapca, ako sa to stalo. Pýta sa v rómčine, ale chlapec odpovedá vzrušene skomolenou slovenčinou a s rozžiarenými šťastnými očami opisuje, ako najprv uvoľnil miesto jednej pani a potom, keď si znovu sadol, tak mu iná vhodila do lona mincu...
Konečne prichádzame na Račianske mýto. Všetci vystupujeme, včetne skupiny Rómov. Otec chlapca ma pri vystupovaní obdarí pohľadom, v ktorom je pohŕdanie a tak trochu aj hrozba.
„Kašlem na teba." hovorím si pre seba. „Na tebe mi nezáleží."
Ale tomu malému milému šarvancovi, tomu by som niečo povedať chcel. Škoda, že to nešlo vtedy, alebo skôr škoda, že som na to nemal v tom autobuse gule.
„Milý mladý priateľ. Bol si taký milý a bolo cítiť, že je v tebe veľa dobrého. Napriek tomu, že možno nevyzeráš ako dieťa väčšiny bielych, bolo vidieť, že vyrastáš v prostredí, ktoré síce nie je ideálne, ale láska ti v ňom nechýba.
Vieš, ja dám rád, keď mám. Dám tomu, z koho akosi vycítim, že nemá inú šancu. Že všetky vlaky má zmeškané a už len tak postáva na pustom nástupišti. A nikdy sa nepýtam, či si za svoj stav môže sám, nikdy nehodnotím dôvody, pre ktoré je na tom tak zle. Dám alkoholikovi, lebo viem, že tým aspoň na chvíľu uľaví telu, keď vidím, že už asi piť neprestane, dám bezdomovcovi, keď ma slušne požiada a ja vidím, či vlastne úplne iracionálne cítim, že už zrejme vlastný domov mať nikdy nebude. Dám deťom v detskom domove, či hladujúcim v Afrike, keď si myslím, že na to mám. Nerozdávam sa, nemíňam väčšinu svojho príjmu na milodary, to v žiadnom prípade, ale ak mám viac, ako momentálne potrebujem, občas niečo z toho dám...
Tebe však dať nemôžem, ani tebe podobným mladým ľuďom, ktorí mali možno iba tú smolu, že sa nenarodili do tej „správnej" rodiny či nevyrastajú v prostredi adekvátnom svojim potrebám. A vieš prečo? Je to preto, lebo netúžim presviedčať ťa už od útleho detstva, že vlastne žiadnu inú šancu nemáš, len žobrať a neskôr, keď to nebude stačiť, tak aj kradnúť. Ja proste nechcem byť tým, čo ťa rovno odsúdi do úlohy úbožiaka a kto si bude na tvoj účet dokazovať svoju milosrdnosť a teba svojou „dobrotou" vlastne zatratí ako posledného z posledných.
Neviem, ako ti pomôcť. A vlastne ani nedokážem a nechcem fungovať ako záchranca úbohých a biednych, som predsa len tak trochu sebec. Ale aspoň ti nechcem ublížiť. Preto ti nedám, aj keď ma srdce bolí..."
tenjeho
