Niekedy uprostred leta...

Autor: Roman Daniel Baranek | 22.12.2016 o 16:00 | Karma článku: 7,40 | Prečítané:  922x

Vraciam sa zo Štiavnice. Posledný úsek cesty z Hlavnej stanice v Bratislave do Devínskej idem vlakom do Kútov. Pristúpi otec s malým asi osemročným synom. Chlapec ihneď upútal moju pozornosť. Upútal ju tým, čo z neho vyžarovalo...

Vraciam sa zo Štiavnice. Posledný úsek cesty z Hlavnej stanici v Bratislave do Devínskej idem vlakom do Kútov.

Pristúpi otec s malým asi osemročným synom. Chlapec ihneď upútal moju pozornosť. Upútal ju tým, čo z neho vyžarovalo. Vyžaroval z neho bezbrehý strach a bolesť. V ošumelých tepláčikoch čistých, avšak spratých a plných ‚žmolkov‘, chudučký, veľmi zúbožený. Trasúci sa celým svojim zmučeným telíčkom, tvárička plná strachu a bolesti. Plná tikov.

Chlapča sa postavilo do chodbičky starej vlakovej súpravy plnej ľudí, otec vedľa neho. Pýta sa: „V tej dlážke je diera? Áno, prepadneš sa!“ Odpovedá uvoľnene a viditeľne žartom otec, keď si všimne, že chlapča s vystrašeným výrazom ustupuje.

„No tak, Maťko, neboj sa!“ hovorí rýchle otec a ukazuje na kupé, v ktorom som sedel ja a párik teenagerov. Sadli si rovno oproti mne.

Len teraz som videl stav chlapčeka v plnom rozsahu. Ruky rozškrabané, dokmásané, koža v malých šupinkách, nechty dohryzené do krvi. Chlapčiatko tak zúbožené, že to muselo každého čo len trochu vnímavého človeka zasiahnuť do najcitlivejšieho vnútra. Iba puberta sediaca vedľa ostala týmto výjavom úplne nezasiahnutá. Veselo si rozprávali svoje.

Chlapec popri stave v ktorom sa nachádzal, prežíval aj chvíle radosti. Z ubolenej dušičky veľmi opatrne, akoby sa pýtalo, či naozaj smie von, vyrážalo tiché šťastie. Je so svojim otcom. Otec, statný muž s vrkočom, snažil sa venovať chlapcovi. A Maťko, akoby sa na tomto výslní vyhrieval.

„Ocko, ja už chcem byť len s tebou. Už ostanem len s tebou. Poďme spolu do Vrútok!“

„Maťko, nevymýšľaj!“

„Tak potom chcem ísť domov, ja nechcem ísť do diagnostického ústavu.“

„Maťko, ty len buď rád, že si tam a že máš pokoj!“

„Ocko, prečo sa stále tak trasiem? Prečo mám tie tiky? Stále sa mi šúpe koža, prečo?“

Otec nemal odpoveď.

„Prečo mi ubližujete?“

Priznám sa celkom úprimne. Nedokázal som udržať emócie, nedokázal som ani len predstierať, že sa ma to netýka. Otec si samozrejme všimol môjho pohnutia. Naraz len zavelil chlapcovi:

„Maťko poď! Je tu veľa ľudí a vlak mešká. Pôjdeme autobusom!“

Druhý deň ráno. Pondelok. Čakám na autobus 21 do centra. A koho nevidím. Chlapca so svojim otcom. Zjavne prespali v ubytovni, ktorá je vedľa našej bytovky. Úlohy sa vymenili. Teraz hovoril otec. Nepočul som čo a ani ma to vlastne nezaujímalo. Zaujímal ma chlapec. Tichý, mĺkvy, rezignovaný.

Nastúpili do autobusu 21. Posadili sa niekoľko radov predo mňa. Otec sa z času na čas obracia k synovi, ten len ticho a strnulo hľadí dopredu...

Pokojné sviatky všetkým! Nájdite v sebe milosrdenstvo a pochopenie ku všetkým trpiacim.

 

Roman Dulgerov

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Janušek, ktorého súdia za nástenku, dohliada v Žiline na transparentnosť

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom. Napriek obžalobe a hrozbe dlhoročného trestu má byť jeden z nich prvkom verejnej kontroly.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

TECH

NASA oznámila obrovský objav, prečo sú vedci takí nadšení

Veď je to „len“ ďalšia hviezdna sústava.


Už ste čítali?