Niekedy uprostred leta...

Autor: Roman Daniel Baranek | 22.12.2016 o 16:00 | Karma článku: 7,15 | Prečítané:  1125x

Vraciam sa zo Štiavnice. Posledný úsek cesty z Hlavnej stanice v Bratislave do Devínskej idem vlakom do Kútov. Pristúpi otec s malým asi osemročným synom. Chlapec ihneď upútal moju pozornosť. Upútal ju tým, čo z neho vyžarovalo...

Vraciam sa zo Štiavnice. Posledný úsek cesty z Hlavnej stanici v Bratislave do Devínskej idem vlakom do Kútov.

Pristúpi otec s malým asi osemročným synom. Chlapec ihneď upútal moju pozornosť. Upútal ju tým, čo z neho vyžarovalo. Vyžaroval z neho bezbrehý strach a bolesť. V ošumelých tepláčikoch čistých, avšak spratých a plných ‚žmolkov‘, chudučký, veľmi zúbožený. Trasúci sa celým svojim zmučeným telíčkom, tvárička plná strachu a bolesti. Plná tikov.

Chlapča sa postavilo do chodbičky starej vlakovej súpravy plnej ľudí, otec vedľa neho. Pýta sa: „V tej dlážke je diera? Áno, prepadneš sa!“ Odpovedá uvoľnene a viditeľne žartom otec, keď si všimne, že chlapča s vystrašeným výrazom ustupuje.

„No tak, Maťko, neboj sa!“ hovorí rýchle otec a ukazuje na kupé, v ktorom som sedel ja a párik teenagerov. Sadli si rovno oproti mne.

Len teraz som videl stav chlapčeka v plnom rozsahu. Ruky rozškrabané, dokmásané, koža v malých šupinkách, nechty dohryzené do krvi. Chlapčiatko tak zúbožené, že to muselo každého čo len trochu vnímavého človeka zasiahnuť do najcitlivejšieho vnútra. Iba puberta sediaca vedľa ostala týmto výjavom úplne nezasiahnutá. Veselo si rozprávali svoje.

Chlapec popri stave v ktorom sa nachádzal, prežíval aj chvíle radosti. Z ubolenej dušičky veľmi opatrne, akoby sa pýtalo, či naozaj smie von, vyrážalo tiché šťastie. Je so svojim otcom. Otec, statný muž s vrkočom, snažil sa venovať chlapcovi. A Maťko, akoby sa na tomto výslní vyhrieval.

„Ocko, ja už chcem byť len s tebou. Už ostanem len s tebou. Poďme spolu do Vrútok!“

„Maťko, nevymýšľaj!“

„Tak potom chcem ísť domov, ja nechcem ísť do diagnostického ústavu.“

„Maťko, ty len buď rád, že si tam a že máš pokoj!“

„Ocko, prečo sa stále tak trasiem? Prečo mám tie tiky? Stále sa mi šúpe koža, prečo?“

Otec nemal odpoveď.

„Prečo mi ubližujete?“

Priznám sa celkom úprimne. Nedokázal som udržať emócie, nedokázal som ani len predstierať, že sa ma to netýka. Otec si samozrejme všimol môjho pohnutia. Naraz len zavelil chlapcovi:

„Maťko poď! Je tu veľa ľudí a vlak mešká. Pôjdeme autobusom!“

Druhý deň ráno. Pondelok. Čakám na autobus 21 do centra. A koho nevidím. Chlapca so svojim otcom. Zjavne prespali v ubytovni, ktorá je vedľa našej bytovky. Úlohy sa vymenili. Teraz hovoril otec. Nepočul som čo a ani ma to vlastne nezaujímalo. Zaujímal ma chlapec. Tichý, mĺkvy, rezignovaný.

Nastúpili do autobusu 21. Posadili sa niekoľko radov predo mňa. Otec sa z času na čas obracia k synovi, ten len ticho a strnulo hľadí dopredu...

Pokojné sviatky všetkým! Nájdite v sebe milosrdenstvo a pochopenie ku všetkým trpiacim.

 

Roman Dulgerov

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovensko ako Švajčiarsko, hotová diaľnica. Politici sľubujú, voliči im veria čoraz menej

Denník SME pred troma mesiacmi spustil projekt Sluby.sme.sk, kde odhaľuje nesplnené sľuby politikov.

KOMENTÁRE

Politici sú tiež len zamestnanci

Sľuby politikov nemôžu mať hodnotu nevkusných predvolebných nálepiek

KOMENTÁRE

Diabol, z ktorého sa zrodil boršč

Nebezpečná invázna rastlina zaplavila Rusko. Skúsenosti s ňou má aj Slovensko.


Už ste čítali?