reklama

Marek Uhrín a Miroslav Navrátil - Kníhkupectvo alter ego - Kežmarok

Marek Uhrín a Miroslav Navrátil: „Je dôležité dokázať aj v dnešnej dobe, keď sa dajú vyselektovať len veci, ktoré sú dostatočne predajné a robia biznis, vybočiť z týchto koľají a venovať sa aj iným, nie len hmotným veciam...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Ďalšia moja cesta viedla do Kežmarku. Mesta nachádzajúceho sa v Prešovskom kraji, ktoré miestni považujú za historické centrum Spiša. Kníhkupectvo sa volá alter ego.

Je koniec marca 2017, vchádzam do kníhkupectva, kde ma vítajú jeho dvaja majitelia. Marek Uhrín a Miroslav Navrátil. Po chvíli si sadáme do priestoru malej kancelárie, spojenej so skladom a malou galériou, kde úraduje ekonómka kníhkupectva, mimochodom manželka pána Uhrína.

Marek Uhrín a Miroslav Navrátil
Marek Uhrín a Miroslav Navrátil (zdroj: Roman Dulgerov)

V tej chvíli ešte netuším, akú novinku majitelia kníhkupectva chystajú. Sedíme v živom kníhkupectve na Hlavnom námestí. V čase vyjdenia tohto rozhovoru však už nebude existovať. To som sa však dozvedel až neskôr. Po predajni, ktorá mnoho rokov slúžila potrebám zákazníkov z celého okolia, ostane pár fotiek a veľa spomienok.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Alter ego vysluhujem od 2004 roku, ale keďže je môj kontakt s ním prevažne telefonický, stále som tak trochu tápal v rozlíšení oboch spolumajiteľov. Obaja pracujú v kníhkupectve, obaja sa spolupodieľajú na všetkých činnostiach spojených s jeho prevádzkou. Dokonca ich telefónne čísla, jedno končí jednotkou a druhé dvojkou, inak sú identické. Človek, ktorý ich nestretáva často osobne, si ich musí nevyhnutne mýliť. Obaja ženatí, obe ich manželky pracujú v kníhkupectve, majú podobné názory a náhľady, skoro ako bratia. A presne ten istý dojem ostal aj vo mne. Ich vzájomné prepojenie dávno presahuje rámec pracovného vzťahu a prechádza do vzťahov rodinných. Spolumajitelia so svojimi manželkami sú akoby jeden živý organizmus, ktorý dokáže robiť niekoľko vecí naraz.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pán Uhrín, pán Navrátil, mohli by sme začať od úplného začiatku? Najlepšie od chvíle Vášho narodenia.

N: Narodil som sa v roku 1966 v Starej Ľubovni, ale vyrastal som v Kežmarku. Chodil som tu do školy základnej aj strednej. Po absolvovaní Gymnázia som sa dostal na Vysokú školu dopravnú a v 1988 som ju úspešne ukončil. Po skončení základnej vojenskej služby v 1989, som začal pracovať na železnici ako výpravca. Po troch rokoch, priznám sa, práca ma až tak nebavila, potreboval som novú perspektívu. Hľadal som v rámci železnice aj nejaké iné pracovné zaradenie, ale nedarilo sa mi.

U: Ja som sa narodil v Kežmarku v roku 1964, takisto som vyštudoval miestne Gymnázium a neprijali ma na Vysokú školu chemickú, za čo som dnes v podstate veľmi vďačný, lebo je lepšie byť dobrý kníhkupec, ako zlý chemik. Základnú vojenskú službu som ukončil v 1985 roku, končil som ju na Strahove na spartakiáde v podstate príjemne a veselo. Na vysokú som si však už netrúfol. Ešte pred vojenčinou som sa zamestnal vo fabrike Tatraľan, ktorá už dnes neexistuje, zameranej na textílie. Neskôr som prešiel do čističky odpadových vôd, a tam som vydržal ďalších sedem rokov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Páni, my sme približne rovnaká generácia. Spoločne sme zažili obdobie, ktoré nastalo po 89.roku. Zmena, ktorá znamenala pre mnohých ľudí, zvyknutých na to, že sa im štát postará o zamestnanie a že im prakticky nalinkuje život, dosť veľký otras v rebríčku hodnôt. Každý sa s tým vyrovnával inak. Niekto ľahko, iní tápali dlhšie. Ako ste sa s týmito zmenami popasovali Vy?

U: V tých časoch to bolo tak, ako popisujete. Ľudia v relatívne mladom veku, oveľa mladší ako dnes ja, už presne vedeli, čo budú robiť o desať rokov, dokonca mali presne vyrátané, kedy pôjdu do dôchodku. O nejakých ambíciách sa veľmi hovoriť nedalo. Mne sa však po 89.roku otvoril svet a začal som na veci nazerať z inej perspektívy. Na jednej strane som mal istotu stáleho zamestnania, nežilo sa mi zle, popri zamestnaní som začal chodiť do školy pre fotografov, aby som si rozšíril obzor. Takže to bolo dobré obdobie, ale chcelo to ešte niečo iné. A vtedy do môjho života vstúpil Miro...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako ste sa vlastne zoznámili? Jeden bol železničiar a druhý pracoval vo fabrike, neskôr v čističke...

U: Boli sme síce spolužiaci z Gymnázia, ale ja si Mira na rozdiel od neho nepamätám. Bola v tom zrejme ‚arogancia‘ študenta vyššieho ročníka, ktorý si nevšíma mladších spolužiakov. Mne neskôr dokonca spomínali spolužiaci meno Miro Navrátil, ale ukázalo sa, že to bol celkom iný Navrátil, ktorý bol zhodou okolností tiež železničiar, takže to bolo dobre popletené.

N: A mne potom na dlhé roky prischla prezývka ‚falošný Navrátil‘. (smiech)

U: V podstate nás zoznámil spoločný priateľ. Bolo to v lete v 1992 roku a mňa na Mirovi fascinovalo, že v čase tvrdého ‚mečiarizmu‘, keď o osobe Mečiara prakticky nik nepochyboval, bol Miro jediný človek v mojom okolí, ktorý mal podobné názory ako ja. A neboli to názory príliš lichotivé. No a k spoločnému podnikaniu som sa vlastne len pridružil, Miro to už mal všetko vymyslené. A chválabohu, funguje to dodnes.

N: Kolega moju úlohu v celom tomto našom spoločnom snažení priveľmi vyzdvihuje. Tvrdí, že som mal vtedy všetko vymyslené, ale nemal som vymyslené nič. Bol marec – apríl 1992 a ako sme už hovorili o tejto našej stratenej generácii, od ktorej sa naraz žiadalo, aby sa presadila, bol som vlastne taký otrávený železničiar, ktorý hľadal lepšie uplatnenie. A tak na jednom z tých železničiarskych pohovorov mi jeden z nadriadených priamo naznačil, čo tu vlastne robím, keď ma tu aj tak nik nechce. Proste karty boli rozdané a na mňa už nevyšlo. A vtedy som si povedal, dosť, stačilo. Už tu nemienim viac strácať čas vecami, ktoré k ničomu nevedú.

Do toho sa prostredníctvom našich spoločných priateľov rozkríklo, že v Poprade Paťo Strážay otvára kníhkupectvo. Na ulici 1.mája v podchode...

Najprv som tam chodil ako zákazník. A mal som možnosť po prvýkrát byť v kontakte s množstvom tých zakázaných kníh, ktoré boli za totality tabu. Mohol som si tie skvelé knihy - Morisona, Havla, Kohouta a podobne - voľne čítať. A tak sa môj vzťah k nim utužoval. Neprešlo veľa času a jeden z mojich priateľov mi navrhol: „Čo keby si aj ty otvoril také kníhkupectvo ako Strážay v Poprade.“

Tak som sa začal touto myšlienkou zaoberať a zveril som sa s ňou aj doma. Rodičia neboli dvakrát nadšení, dokonca sa domnievali, že to nemyslím vážne. Ja som to však vážne myslel. Manželku som vtedy ešte nepoznal a bol som slobodný bez záväzkov.

Prišiel máj – jún 1992 a ja som sa išiel pozrieť do Bratislavy. Prechádzal som sa po Grӧsslingovej ulici, predtým Červenej armády, kde sa nachádzalo kníhkupectvo Artforum. Zastavil som sa tam a porozprával sa s personálom. Atmosféra kníhkupectva ma uchvacovala viac a viac. Stále som ešte bol výpravcom kdesi na Liptove, ale už to vo mne akoby zrelo. A nakoniec som sa rozhodol. Avšak už od začiatku som do toho nechcel ísť sám. Som človek, ktorý sa rád podelí s názormi, rád si nechá poradiť a rieši veci tímovo. Nespolieham sa jednoznačne len na svoj úsudok, som spokojnejší, keď si veci tak trochu aj vyhádam, či vydiskutujem. Je výhodnejšie, keď sa veci riešia v tíme, keď napríklad jeden začne vyhárať, ten druhý ho podrží a podobne. Napríklad financie. Nikdy som ich neriešil, nikdy som nepotreboval riešiť účtovníctvo a ekonómiu, kým som len nezačal sám podnikať. Potreboval som ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť.

Tak som sa začal obzerať po priestore v Kežmarku. Keď som prišiel do Všeobecnej úverovej banky a chcel úver na zhruba 100 000 korún československých, vtedajší šéf pobočky ma vysmial. Tak sme nakoniec do podnikania išli len s vlastnými drobnými úsporami, bez akýchkoľvek skúseností. Čo sme mohli, vyrobili sme si sami na kolene. Dnes už sme samozrejme v inom ‚leveli‘, ale vtedy to bolo tak.

Mali sme šťastie na priestor. Táto budova, v ktorej sa nachádzame, patrila za totality Zväzarmu. Ten prestal samozrejme existovať a priestor sa uvoľnil. A mesto nám časť tých priestorov prenajalo. Nebolo to tu na prízemí, ale na poschodí.

Pán Navrátil. Vo svojom rozprávaní ste plynule prešli z jednotného do množného čísla. Kedy teda do Vášho spoločného podnikania vstúpil pán Marek Uhrín?

Stretli sme sa začiatkom júla v tom 92.roku a nájomnú zmluvu sme dostali v auguste.

Takže Vy ste sa pustili do spoločného podnikania ako dvaja v podstate neznámi ľudia, ktorých spájal len spoločný záujem o knihy a túžba po novej profesionálnej perspektíve.

U: Áno, je to tak. Ja som navyše ostal ešte dva roky vo svojom pôvodnom zamestnaní a zároveň som pomáhal s kníhkupectvom. Otvorili sme v septembri.

Ako vám to na začiatku išlo?

N: Predaj sa rozbiehal pomaly. Ako som už spomínal, začali sme síce v týchto priestoroch, ale na poschodí. Predajne, ktoré nie sú na prízemí a nemajú výklad, majú dosť často podobný problém ako my. A my sme vtedy na úplnom začiatku túto skutočnosť trochu podcenili. Mysleli sme si, že za dobrou knihou ľudia prídu, aj keď budú musieť prekonať niekoľko schodov. Navyše sme sa na začiatku rozhodli, že sortiment, ktorý budeme predávať, bude sortimentom hodnotným. Stále sme inklinovali ku kníhkupectvu typu Artforum, či na spôsob Strážayovho kníhkupectva Christiania v Poprade. Oddychový žáner nám nič nehovoril. Mysleli sme si, že sa tým odlíšime od Slovenskej knihy, ktorá mala zhodou okolností priestory práve tu na prízemí, kde teraz sedíme. Predstavte si dve kníhkupectvá v jednej budove. Jedno štandardné na prízemí, ktoré ponúkalo prakticky všetko, ale hlavne oddychovú literatúru a my, kníhkupectvo alternatívne, úzko špecializované s menšinovým žánrom, ktoré sa nechcelo znížiť k predaju menej hodnotnej literatúry, lovestoriek a podobne. Boli sme však plní nadšenia a naivity, mysleli sme si že nám to takto pôjde.
Po trištvrte roku však prišiel hlad... (smiech) Legendárna celodenná tržba 2,50 korún československých. Navyše sme nemali potuchy o niečom ako krivky predaja. Netušili sme, že rok čo rok vo februári predaj spadne na minimum a začne sa dvíhať až v máji. Začali sme doberať ďalší tovar, vymýšľať všetko možné a stále to nešlo.

Do toho prišiel jeden známy, zhodou okolností tiež z knižnej distribúcie a povedal nám: „Prečo nepredávate vonku na stolíku?“ Tak sme kúpili stolík a spustili sme taký ambulantný minipredaj vonku. A naraz sa začalo dariť trochu lepšie. Bolo rozhodnuté. Musíme nájsť priestor na prízemí s výkladom.

Našli sme malý obchodík, ktorý bol oproti a mal len 4 krát 4 metre štvorcové. Bol však na prízemí a mal výklad. Tam sme vybavili prenájom, priestor takpovediac napchali knihami a istý čas sme tam predávali. To bolo v rokoch 1993 až 1995. Dnes je tam pekáreň.

Slovenská kniha medzičasom definitívne skončila. Postupne sa priestor vysporiadal. My sme sa po dohovore s mestom, ktoré nám dalo tú dôveru, vrátili do týchto priestorov do budovy, kde sme začínali, ale už na prízemie. A od decembra 1995 tu fungujeme až do dneška. Tento rok to už bude 22 rokov a celkovo podnikáme v knižnom biznise rovné štvrťstoročie.

Po presťahovaní do súčasných priestorov sa Vám začalo dariť lepšie?

U: To sa nedalo porovnať. Už prvá decembrová tržba bola pre nás akoby zázrak.

Jednu vec som na Vás obdivoval. Boli ste skutočne jedno z mála nezávislých kníhkupectiev, ktoré dokázali odolať lákadlu komisného predaja. Napriek tomu, že sme Vám komisiu ponúkali, až na malé výnimky, ste všetko kupovali za hotové.

U: My sme začali spôsobom, ktorý sme nazvali ‚odložená spotreba‘. Prvé roky sme nebrali z kníhkupectva, okrem minimálnej hodnoty k prežitiu, temer žiadne peniaze. Všetky utŕžené prostriedky išli späť do biznisu. Či už na tovar, alebo na posilnenie vybavenia prevádzky a podobne. V podstate sme tie peniaze iba ‚točili‘. Tržbu sme dávali do tovaru. Navyše v počiatkoch nášho podnikania, ak sme zaplatili v hotovosti, mali sme o niečo lepší, výhodnejší rabat. Nebolo to veľa, ale povedzme v ročnom meradle nám to prinieslo peniaze navyše, ktoré boli pre nás zaujímavé. Radšej sme nakupovali menší počet kusov a častejšie v širšom sortimente. Celý tento proces trval niekoľko rokov. Vtedajší distribútori nám zo začiatku príliš nedôverovali, časom sme si však vybudovali istú pozíciu. Komisionálny predaj má svoje úskalia, ktoré sme si uvedomovali. Vedeli sme, že práca s požičaným tovarom znižuje celkový prehľad o toku financií. Aj preto sme sa rozhodli, že budeme nakupovať vyslovene len to, na čo máme prostriedky.

V začiatkoch sme spolupracovali s Ikarom nepriamo, našim hlavným zásobovateľom bola dnes už neexistujúca distribúcia Jarka. Od roku 2004 spolupracujeme priamo.

Vy ste typické kníhkupectvo rodinného typu. Ja o Vás viem, že na začiatku Vašej spolupráce bol ženatý len pán Uhrín, pán Navrátil sa oženil neskôr, prišli deti. Pán Uhrín má dcéru a syna, pán Navrátil dcéru. V súčasnosti obidve manželky pracujú s Vami v kníhkupectve, manželka pána Uhrína je zároveň ekonómkou Vašej spoločnosti. Je skutočne vidieť, ako ste navzájom prepojení a ako sa spoločne všetci podieľate na prevádzke. Máte napriek tomu ešte aj ďalší personál?

N. Máme jednu pani, ktorá je stálou zamestnankyňou a okrem toho dlhé roky zamestnávame brigádnikov z radov študentov. V priebehu tých rokov ich bolo naozaj veľké množstvo. Vystriedali sa tu desiatky mladých ľudí, ktorí sú dnes už dospelí, na rôznych aj významných pracovných pozíciách. Tí dnešní v časoch našich prvých brigádnikov neboli ani na svete.

Vracajú sa títo bývalí brigádnici do Vášho kníhkupectva ako zákazníci?

U. Samozrejme. Vracajú sa veľmi často. A my sme do čias, keď začali v kníhkupectve pracovať aj naše deti, udržiavali s nimi rovnocenné vzťahy. Tykali sme si s nimi a dodnes sa priatelíme. Len teraz, keď už je vekový rozdiel medzi nami a brigádnikmi skutočne veľký, sú mladší než naše deti, sme od tohto modelu ustúpili. Počas histórie našej spoločnosti sa tu vystriedala zhruba stovka ľudí.

To je skutočne úctyhodné číslo.

U. Áno a aj množstvo zaujímavých osudov. Mnohí z nich sa už po odchode na vysoké školy do Kežmarku nevrátili, to je ostatne prirodzené. Ale cestu k nám si pri návšteve mesta nájdu.

Väčšina brigádnikov dnes funguje na báze výkonu konkrétnych jednoduchých úkonov. Ich činnosť prebieha v akejsi bezvýznamnej a anonymnej podobe. Preto je veľmi dobré, ak je Váš prístup iný. Jedná sa o prácu s komoditou, ktorá má pridanú hodnotu smerom k duševnému bohatstvu. Uvedomili ste si významný výchovný moment práce s mladými ľuďmi vo Vašom kníhkupectve?

U. Áno. Uvedomovali sme si aj túto skutočnosť. Jednalo sa o veľmi mladých ľudí. Tu sa formovali ich pracovné návyky a mali priestor k osobnostnému vyzrievaniu. Viackrát sme od nich neskôr dostali veľmi pozitívne spätné väzby. Najmä vtedy, keď už mali sami svoje stále zamestnania, či absolvovali brigády aj v iných odvetviach a na prácu u nás spomínali, ako na zlaté časy. Mali sme brigádnikov, ktorí u nás robili aj osem rokov. Teda celú strednú a celú vysokú školu.

Pokúšali ste sa aj o nejaké iné činnosti určené na podporu predaja a propagácii kníhkupectva?

N. Áno, skúšali sme alternatívne premietania kina, neskôr rôzne autogramiády a besedy, ktoré robíme sporadicky dodnes. Špeciálne z autogramiád máme rôzne skúsenosti. Konkrétne máme skúsenosť doslova tristnú, keď sme mali úžasného autora s úžasnou knihou, ale na autogramiádu neprišiel nik. Napriek všetkej propagačnej snahe nám kníhkupectvo zívalo prázdnotou. Pritom sa kniha neskôr dobre predávala, ale v daný moment si ľudia cestu k nám nenašli. Nebudeme menovať knihu ani autora, je to skvelý autor aj skvelý človek. Neskôr sme mali aj veľmi úspešné autogramiády a k najúspešnejším patrila návšteva Milana Lasicu a Júliusa Satinského, kam prišlo skutočne veľké množstvo ľudí a navyše sme vypredali aj ich predstavenie, ktoré sa vtedy odohralo tu neďaleko v našom kultúrnom dome. Bolo to niekedy v 1997 roku, keď im Kali Bagala vydal ich prvý súbor scénok a rozhovorov.

Skúšali ste Kežmarčanov informovať aj iným spôsobom o svojich aktivitách?

U. Áno. Keď existovala staršia verzia Kežmarských novín, dávali sme do nich každé dva týždne informácie o novinkách. Neskôr sme tieto aktivity premiestnili do Podtatranských novín a tam uvádzame informácie o novinkách dodnes. Striedame sa s kníhkupectvom Christiania Poprad. Jeden týždeň uvádzame knihu týždňa my, ďalší Christiania... Taktiež fungujú rôzne súťaže, oslovujeme s ponukou školy a podobne. A robíme to naozaj v širokom okolí niekoľkých okresov. No a samozrejme dnes je éra Facebooku, čo je dominanta kolegu, máme vlastnú internetovú stránku www.alterego.sk a denne sťahujeme databázu Ikaru, ale samozrejme aj iných distribúcií.

Čo Vás na Vašej práci teší. Čo Vás nabíja pozitívnou energiou?

U. Nech už to znie akokoľvek banálne, ale mňa nabíja spokojný zákazník. Človek, ktorý nám dá najavo svoju radosť napríklad v mailovej správe, keď sme dobre vybavili jeho objednávku. Radi počúvame, keď k nám príde zákazník z iného mesta a povie nám, že tieto konkrétne tituly v ich kníhkupectve nie sú. Snažíme sa držať aj menšinové žánre, ktoré vychádzajú v malých špecializovaných vydavateľstvách. Poéziu, prózu, knihy o histórii, literárnej vede a podobne. Nie sú to samozrejme komerčne zaujímavé veci, ale je tam pridaná hodnota vo forme duševného bohatstva. Je dôležité dokázať aj v dnešnej dobe, keď sa dajú vyselektovať len veci, ktoré sú dostatočne predajné a robia biznis, vybočiť z týchto koľají a venovať sa aj iným, nie len hmotným veciam. Keby sme sa riadili len ziskom, určite by to nebolo to, prečo sme do tejto práce išli.

Nájdete si ešte čas na čítanie?

U. Času je skutočne málo. A je pravda, že v časoch, keď sme nemali kníhkupectvo, som čítal oveľa viac. Dnes mám doma pri posteli rozložených snáď osem rozčítaných kníh a žiadnu nie som schopný dočítať, lebo po pol stránke zaspávam. Navyše, svet knihy sa skutočne veľmi rozširuje, preto je v dnešnej dobe pomaly problém prečítať len to, čo je na záložke každej knižnej novinky, nie ešte celú knihu. Nič to však nemení na vzťahu ku knihe ako takej. Ten sa nemení. Čítanie považujem za nesmierne dôležité najmä pre mladých ľudí. Veď to vidím na mojom štrnásťročnom synovi. Ešte donedávna veľmi intenzívne čítal. Teraz však prišli iné záujmy a je to zreteľne vidieť nielen jeho na výsledkoch v škole zo slovenského jazyka. Čítanie významne rozširuje ako rozsah prostriedkov k sebavyjadrovaniu, tak povzbudzuje fantáziu. Často keď som v minulosti dočítal knihu, povedal som si, že som mal dej knihy lepšie vymyslený, než ako to dopadlo. Ostatne dej si dotvára každý čitateľ sám.

Spomínali ste, že tento rok budete oslavovať dvadsiate piate výročie založenia firmy. Chystáte oslavu?

N. Problém je, že výročie založenia firmy pripadá na september. To je v čase najväčšej sezóny, súvisiacej so začiatkom nového školského roku. Preto sme doteraz výročia príliš neoslavovali. Snažíme sa prispôsobiť požiadavkám našich zákazníkov podľa obdobia v roku. Tentokrát však chceme urobiť výnimku. Viete, my si tu môžeme večer v kníhkupectve otvoriť fľaštičku a oslava bude za nami. Ide však aj o tých ľudí, čo k nám chodia a s ktorými by sme sa radi podelili o naše spomienky na tie krásne roky práce s knihou. Určite bude aj nejaká akcia spojená so zľavami. Pracujeme však aj na malej knižke, či brožúrke vo forme akejsi bibliofílie, kde by sme ľuďom pripomenuli históriu kníhkupectva a celého nášho úsilia. Dúfam, že nám to vyjde. Budú tam naše heslá, výroky a drobné úvahy, ktoré sme si celé roky zbierali.

(Pán Navrátil upriamil moju pozornosť na dvere.)

Obrázok blogu
(zdroj: Roman Dulgerov)

N. Tu si celé roky zbierame útržky výrokov, výmyslov aj nezmyslov, ktoré nám pripomínajú jednotlivé obdobia existencie kníhkupectva a oživujú dávne spomienky. Tie potom zapracujeme do našej knižky. No a máme pre Vás ešte jedno prekvapenie.

Páni Navrátil a Uhrín ma zobrali so sebou a zhruba päť minút chôdze od ich kníhkupectva ma zaviedli do naozaj pompéznych priestorov. A oznámili mi, že toto bude ich nové kníhkupectvo. Úžasné miesto. Inak to nazvať neviem. Samotná predajná plocha sa bude rozkladať na dvoch poschodiach. Prízemie je oddelené od prvého poschodia krásnym dreveným schodiskom. A poschodie ešte väčšie ako prízemie. S dostatkom miesta aj na kancelárske priestory. Členité, svetlé, zaujímavé. Takže som nesmierne zvedavý, ako bude kníhkupectvo vyzerať, keď ho zariadia a teším sa, že v Kežmarku vznikne nová predajňa, ktorá dá našej knihe ešte dôstojnejšiu pozíciu, ako to bolo doteraz. Otvorenie plánujú vo veľmi krátkom čase.

N. Takže toto je miesto, ktoré nám nedáva posledné mesiace spať. Hrozne sa na to tešíme a samozrejme sa aj bojíme. Vidíme zároveň, že trend kníhkupectiev u nás sa vyvíja smerom ku kombinovaným kníhkupectvám s kaviarňou či čajovňou. Uvažujeme podobným spôsobom. Všetko samozrejme časom...

Pán Uhrín, pán Navrátil. Želám Vám, nech sa Vám Vaše úsilie vráti v podobe množstva spokojných zákazníkov a plnej stability. Veľa síl, radosti v práci a spokojnosti.

Ďakujeme.

Pred otvorením novej predajne. Nekonečne unavení, ale spokojní.
Pred otvorením novej predajne. Nekonečne unavení, ale spokojní. (zdroj: Kníhkupectvo alter ego)

Poznámka: Krásnu novú predajňu otvorili p. Uhrín a Navrátil v júli 2017. Páni klobúk dole!

Rozprával sa Roman Dulgerov

Roman Daniel Baranek

Roman Daniel Baranek

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  661
  •  | 
  • Páči sa:  693x

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu