Kníhkupectvo Barica - Púchov.

Autor: Roman Daniel Baranek | 26.2.2018 o 10:00 | (upravené 27.2.2018 o 9:16) Karma článku: 3,03 | Prečítané:  1020x

Mirko Barica: „Milujem historické a staré knihy. Doma máme niečo ako druhé kníhkupectvo. Knihy rozdávame našim deťom. Keď sme sa sťahovali, knihy ostali dcére aj synovi a my sme si opäť dobudovali našu súkromnú zásobu kníh.“

Nachádzam sa v Púchove, meste v Trenčianskom kraji. Na Štefánikovej ulici sa je jedno z najstarších existujúcich kníhkupectiev na Slovensku. Kníhkupectvo bohatej histórie a tradície, ktorá siaha do šesťdesiatych rokov minulého storočia.

Sedím v kancelárii s trojicou, takpovediac, nestorov kníhkupectva Barica – Púchov. Pánom Mirkom Baricom, manželkou Evou Baricovou a dcérou Evou, ktorá prebrala kníhkupectvo po rodičoch.

Ďakujem Vám, že ste ma prijali a že Vás smiem trochu vyspovedať. Poprosil by som,  keby ste sa mi jeden po druhom predstavili a povedali niečo o sebe.

P.Barica: Volám sa Mirko Barica...

Prečo Mirko? Počas rokov, ktoré sa o Vás starám, som bol viackrát upozornený, že nie Miroslav, ale Mirko. Nikdy som sa však nedozvedel, prečo?

P.Barica: Keď som bol malý, meral som zruba 52 cm, tak mi dali meno Mirko. Veď mi nemohli dať meno dospelého človeka. (smiech...)

Ďakujem pekne. Toto bude pravdepodobne tá vymyslená verzia odpovede. A teraz by som poprosil skutočnú verziu.

P.Barica: Narodil som sa cez vojnu, v roku 1942. Vtedy sa mohli dávať mená aj v tvare zdrobnenín. Moji rodičia čakali dcéru po mojej o sedemnásť rokov staršej sestre, ale na svet som prišiel ja. A tak si povedali, že keď teda chlapčisko, aspoň nech je ‚Mireček‘. A tak som Mirko.

Pani Baricová?

P.Baricová: Ja som pôvodne s Trenčína. Sem, do Púchova, som prišla bývať pred 53 rokmi. Máme s manželom za sebou 52 rokov spoločného života a celý profesionálny život som učila. Až ku koncu svojej kariéry som prešla pracovať do kníhkupectva k manželovi. Najprv len pomôcť, keďže začal mať zdravotné problémy so srdcom, neskôr som prešla ku knihám natrvalo. Učila som slovenčinu a dejepis na druhom stupni, viedla som školskú knižnicu. Učiteľskú dráhu som ukončila ako riaditeľka školy. Knihy mi teda boli blízke, tak som im začala dávať všetok svoj um a srdce.

Gratulujem Vám obom k úžasnému polstoročnému vzťahu.
Pán Barica. Toto zrejme tiež nebude Vaša prvá práca, aj keď viem, že kníhkupectvo funguje skutočne dlhodobo...

P.Barica: Je to moja prvá aj posledná pracovná pozícia. Začal som v roku 1958 a 55 rokov som robil tu v kníhkupectve v tejto jednej budove. Skončil som v 2013 roku ako 72 ročný.

To je temer neuveriteľné! 55 rokov ste pracovali v podstate na jednom mieste. Fantastické.

P.Barica: Keď som sa narodil, otec mal 49 rokov a matka 40. Otec mi však relatívne skoro zomrel, ešte v časoch mojej priemyslovky. Nemal ma kto živiť, preto som chcel pokračovať v štúdiu večerne. Bola vtedy taká možnosť, zaučiť sa na sústruh či na frézu a popri práci študovať. Zo začiatku nemali voľné miesta k frézam, chodil som sa vtedy do fabriky opakovane pýtať a potom zistili, že nemám ešte ani šestnásť rokov. Tak ma ku frézam nepustili. Išiel som do vtedajšieho stavebného podniku a tam som sa zamestnal ako pomocný robotník. Robil som ako pätnásťročný frkan s dospelými ľuďmi a vláčil ťažké vrecia s cementom. Kopali sme všetko ručne. Vtedy neboli také bagre, ako sú dnes. Všetko sa nahadzovalo do jednej Tatrovky, malta sa miešala v miešačke a opäť nahadzovala lopatami. Nakoniec som z ťažkej práce ochorel. Po troch mesiacoch sa uvoľnilo miesto v kníhkupectve tu v Púchove, v tejto istej budove, len ,takpovediac, za rohom. Tam som nastúpil.

Bola to Slovenská kniha?

P.Barica: Áno, Slovenská kniha to bola. Bolo to začiatkom roku 1958 a odvtedy som tu len s malým prerušením počas vojenčiny.

Aká bola vtedy práca s knihou v porovnaní s dneškom?

P.Barica: V kníhkupectve som prešiel prakticky všetkým. Začal som s pomocnými prácami a skončil som ako vedúci. V tejto funkcii som bol od 1967 roku. Práca s knihami bola diametrálne iná. Predávali sa učebnice do škôl. V Púchove – okrese bolo 31 škôl a my sme ich museli zásobiť. Napríklad sme si prenajali triedu v Gymnáziu oproti a tam sme naviezli všetky učebnice. Vtedy nebol nedostatok učebníc, ako sa s tým stretávame dnes. Školy si poobjednávali a my sme učebnice zabezpečili, porozkladali po triede podľa ročníkov a školy si po ne chodili. Riaditelia a učitelia z mesta aj okolitých dedín si balíky najčastejšie odvážali v autobusoch. Žiadne autá neboli.

Boli povinné tituly slovenskej literatúry, povinné tituly politickej literatúry. Predávali sa Leninove spisy, Stalinove spisy, Gottwaldove spisy, a tak ďalej. Robili sa výstavky do škôl, ktorých hlavným mottom bolo povedzme: „Za vysvedčenie knihu!“ Do každej školy sa museli robiť výstavky ZČSP (Zväzu československo-sovietskeho priateľstva). Literatúru, najmä politickú, sme dodávali do všetkých učilíšť, stredných škôl, do všetkých podnikov a závodov. Na všetko boli plány a tie sa museli plniť. Platy kníhkupcov boli skutočne nízke a ak sme nesplnili plán, neboli ani prémie. Pôvodne som sa po základnej vojenskej službe ani nechcel vrátiť. Vtedajší námestník s riaditeľom Slovenskej knihy ma prehovorili. Dnes, s odstupom času, môžem potvrdiť, že som neurobil zle. Láska ku knihám prevládla.

Predpokladám, samozrejme, že ani vtedy ste nepredávali len učebnice a politickú literatúru.

P.Barica: Samozrejme, že nie. Bolo veľa prekladov sovietskej literatúry, vychádzali aj českí a slovenskí autori. Rozmanitosť bola samozrejme menšia, ale dalo sa vybrať aj zaujímavé čítanie.

Sám si pamätám, že bolo pomerne veľa dobrodružných kníh, historických aj spoločenských románov, náučnej literatúry či už v rámci Mladých liet, Slovenského pedagogického nakladateľstva, Slovenského spisovateľa, Prírody a ďalších vydavateľstiev.

P.Baricová: Boli aj pekné edície. Napríklad STOPY pre chlapcov a veľmi nás potešilo, keď  začali nanovo vychádzať aj v súčasnosti. Ale existovala aj dievčenská edícia v netypickom formáte, ktorá sa volala Čajka a veľa pekných aj zahraničných kníh pre deti a mládež. Samozrejme limitovaných vtedajšou dobou.

Kedy ste sa vlastne Vy dvaja zoznámili.

P.Barica: Manželka chodievala sem do Púchova na prázdniny ku krstnej matke a tiež zdedila lásku ku knihám. Takže nás vlastne dohromady dali knihy. Vzali sme sa v 1964 roku. Manželka vyštudovala dejepis a slovenský jazyk. Jej nástupný plat bol 1200 korún v hrubom a môj vtedy 1260 korún. Peňazí bolo veľmi málo, ale držala nás láska ku knihe a láska k povolaniu. Ona učila, ja som predával knihy.

Zarozprávali sme sa a tak trochu sme pozabudli na najmladšieho člena vášho rodinného kníhkupeckého klanu. Na Vašu dcéru. Povedzte nám niečo o sebe.

Eva Baricová mladšia: Nuž ja som dieťa svojich rodičov. A keďže mám mladšieho brata Mira po otcovi, kým už len môžem byť ja, ako Evou po matke. S knihami som spätá prakticky od narodenia. V kníhkupectve, kde pracoval môj otec, som sa ako úplne maličká učila chodiť. Od jedného pultu k druhému. V kníhkupectve vyrastali aj moje dve dcéry. A taktiež som bývalá učiteľka a neskôr som sa ‚prikmotrila‘ k týmto dvom. A už je to dobrých pätnásť rokov, čo pracujem s nimi.

P.Barica: Mali sme s nej radosť. Skončila štúdium s červeným diplomom a hneď mala aj doktorát.

Eva Baricová mladšia: Moja vtedy ešte malá dcéra mi hovorila: „Mama, prečo si ty len obyčajná učiteľka? Prečo nie si predavačka?“ Tak som musela postúpiť. (smiech)

Takže pán Barica, strávili ste kopu rokov v tejto budove.

P.Barica: Áno. Najprv v jej prednej časti. Teraz je tam papiernictvo. A v 1974 roku sme sa presťahovali sem. Samozrejme, stále ako predajňa Slovenskej knihy. A bola to jedna z prvých samoobslužných predajní kníh na Slovensku. Pred jej otvorením ma poslali do socialistického Nemecka na školenie a potom sme otvorili na tú dobu veľmi modernú samoobslužnú predajňu s košíkmi a centrálnou pokladňou. Bola skutočne krásna, chodili k nám návštevy z podniku, z okresu či kraja, dokonca námestník Nemeckej knihy sa na nás prišiel pozrieť. A všetci boli s nami spokojní.

Kedy teda došlo k zániku Slovenskej knihy.

P.Barica: V 1992 roku. To boli neľahké časy. Slovenská kniha dožívala, nové knižné tituly neprichádzali, len sa dopredávali staré knihy. Môj plat bol v tých dobách vyslovene mizerný. Našťastie manželka učila, syn začal pracovať, takže som mohol zotrvať a neľutujem.

Celé vysporiadanie tejto budovy bolo komplikované. Postavila ju Makyta a mesto sa s ňou súdilo o vlastníctvo. Nakoniec sa mi však podarilo, ako jednému z posledných kníhkupcov, osamostatniť sa a získať tento priestor, ktorý sme nakoniec v 1997 roku odkúpili.

Ja podnikám od konca 1992 roku, máme len jedného zamestnanca, pani je tu s nami od začiatku nášho podnikania. Pustili sme sa do práce s chuťou a vedomím, že pracujeme na seba. Začiatky neboli ľahké. Bolo treba osvojiť si nové zákony, neskôr prišla DPH. V 1995 roku sa ku mne pridala manželka, ktorá najprv znížila pracovný úväzok a neskôr prestala učiť úplne. Išlo nám to dobre. O dva roky nastal problém. Mal som dosť vážne zdravotné problémy a bol som operovaný na srdce. Všetko sme však prekonali.

Situácia v distribúcii kníh bola v tých dobách úplne iná, ako dnes, keď ich je obrovské množstvo rôznych žánrov, vydavateľov i kvalít. Ako ste sa vtedy dostali k novému sortimentu.

P.Barica: S vydavateľmi som sa poznal osobne, ešte z čias, keď som pracoval v Slovenskej knihe. Mnohokrát som za knižnými novinkami išiel autom, či už to bolo do Mladých liet, Motýľa, AD REMU, či do Osvety Martin pre učebnice a encyklopédie i ďalších vydavateľstiev. Fungovať začal IMAGON. Všade sme chodili autom, kým sa situácia nezmenila a knihy sa nezačali dovážať priamo do kníhkupectiev. Vznikali nové súkromné distribučné firmy a zároveň mnohé zanikali. Viaceré vydavateľstvá sa po 89.roku pretransformovali a podobne. Často aj vtedy, keď už niektoré firmy začali dovážať, radšej som išiel do ich skladov osobne a vybral som si ešte širší sortiment, ako mali v autách. Všetko sa platilo v hotovosti.

Aké to bolo v kníhkupectvách tesne po totalite v 90. rokoch?

P.Barica: Všetky procesy nastavené za socializmu Slovenskou knihou, samozrejme, padli. Postupne začali vychádzať knihy, ktoré predtým vychádzať nemohli a obchodu sa začalo dariť. Nebol internet a zažili sme situácie, keď sa u nás na niektoré knihy stálo v radoch, ktorých nebolo dovidieť koniec. Od Ikaru sme brali knihy najprv sprostredkovane, neskôr, po roku 2000, keď vznikla distribúcia, priamo.

Čítate?

V tejto chvíli sa ozvalo jednoznačné trojhlasné zvolanie: Áno. Čítame všetci traja a čítame stále.

P.Barica: Milujem historické a staré knihy. Doma máme niečo ako druhé kníhkupectvo. Knihy rozdávame našim deťom. Keď sme sa sťahovali, mnohé ostali dcére aj synovi a my sme si opäť dobudovali našu súkromnú zásobu. Snažíme sa už nekupovať nové knihy, keďže ich máme skutočne veľa. Často sa vraciame k starým titulom a čítame ich nanovo. Máme staré časopisy, ktoré si dávame zväzovať. I knihy dokonca staršie ako my, konkrétne z 1934 roku.

P.Baricová: Ďalšie ostali po mojej matke, po starom otcovi. Všetci boli knihomoľmi, takže ich je obrovské množstvo.

Poďme k súčasnosti. Na Slovensku pribudlo vydavateľstiev a ďalšie sa rodia, takpovediac, ako huby po daždi. Otvárajú sa nové kníhkupectvá, internet významne konkuruje kamenným predajniam. Ako to vyzerá teraz? Čo robíte, aby ste mali zákazníkov?

Eva Baricová, mladšia: Situácia sa zmenila. V kapitalizme je všadeprítomná konkurencia. Silnejší, väčší požierajú menších. Sami sme si toto zriadenie odsúhlasili, takže nemá zmysel sťažovať sa. Našou výhodou je osobný prístup k zákazníkom. To je najväčší bonus. Budovanie vzťahov so zákazníkmi, aby sa k nám vracali. Nie je to ľahké, ale držíme sa. Navyše sa zmenili aj zákazníci. Ľudia dnes nemajú na nič dosť času. Preto sadajú k internetu a knihy si objednajú touto cestou. Je to rýchlejšie, pohodlnejšie a praktickejšie. Dnes už zďaleka nie je toľko ľudí, ktorí sa zastavia v kníhkupectve. Nie preto, že by nechceli. Proste nič nestíhajú. K nám zatiaľ stále prichádzajú ľudia, ktorí sa nezžili s internetom, ľudia, ktorí potrebujú osobný kontakt. Niekedy sme bútľavé vŕby, mnohí zákazníci využijú nákup u nás na rozhovor. Často sa nám vyžalujú, mohli by sme si pokojne otvoriť psychologickú poradňu. Ale porozprávajú aj o tom, čo ich potešilo, pochvália, takže niekedy tu máme taký debatný krúžok, čo rozhodne pridáva na celkovej atmosfére. Človeka, ktorý má rád ľudí, táto práca musí baviť. Treba však samozrejme z niečoho žiť.

Ako vidíte budúcnosť?

Eva Baricová, mladšia: Žiaľ, dosť biedne. Stále ma však poháňa akási zanovitosť. Jednoducho nechcem, aby sa rodičia, ktorí toto všetko vybudovali, museli pozerať na zánik svojho snaženia. Sú však chvíle, keď je to veľmi ťažké.

P.Barica: Dnes sa u nás pracuje z knihou inak, ako voľakedy. Vtedy sme kupovali len toľko, načo sme mali. Dnes je sortiment kníh obrovský, preto si pomáhame komisným predajom. Za komisný tovar nesieme pred dodávateľom zodpovednosť a samozrejme pribudlo práce okolo kníh. Žiaľ, priestor kníhkupectva sa nedá nafúknuť, a tak musíme sami robiť selekciu, čo vziať a čo dodatočne doobjednávať podľa požiadaviek zákazníka.

Eva Baricová, mladšia: Zhruba pred tromi rokmi už bolo nevyhnutné tento priestor zrekonštruovať. Zároveň sme časť priestoru vyčlenili z kníhkupectva a prenajali. Táto časť nám, pochopiteľne, chýba. Boli sme zvyknutí na väčší priestor. Bolo to však veľmi potrebné, prenájom časti priestoru nám vynáša bezproblémové peniaze a drží nás nad vodou. Moja tvrdohlavosť ma však neopúšťa. Som rozhodnutá nevzdať to.

Poznám Vás aj Vašich rodičov. Spolupracujeme už dlhšiu dobu. A viem, že ste museli rodičov ťažko presviedčať o rekonštrukcii. Ako sa Vám to podarilo?

Eva Baricová, mladšia. Ako? Nuž ťažko! (smiech) A trvalo to dosť dlho...

Ale zrekonštruovať to jednoducho bolo treba. Už aj elektrina dosluhovala a zákazník tiež potrebuje byť v peknom, čistom a novom priestore. Ak sa mi ‚nedajsvete‘ niečo stane, tak moje deti zdedia aj moju pôžičku, ktorú som si na rekonštrukciu zobrala.

P.Baricová. To viete. Išlo to cez naše srdcia. Ako starší ľudia sme jednoducho príliš lipli s manželom na niečom, čo bolo v minulosti, čo nám bolo blízke a k čomu máme vybudovaný mnohoročný vzťah.

P.Barica. Ja som bol zásadne proti. Poopravoval som čo sa dalo a myslel som, že stačí vymaľovať. Dcéra však trvala na svojom. Tak sme ustúpili...

 


 

Ja som Vás bol navštíviť tesne pred rekonštrukciou. Dobre si pamätám priestor, ktorý tu bol. Vy ste vlastne vo vnútri, v častiach, ktoré neboli zákazníkom viditeľné, mali niečo ako malý obytný priestor. Taký ‚šmajchlkabinet‘ s váľandou. Však je tak, že práve tento priestor Vám chýba najviac?

P.Barica. Samozrejme. Mohol som sa tu uložiť, či ľahnúť si. Ostatne dnes už v kníhkupectve nepracujem a vedenie prevzala v plnej miere dcéra.

Musím však zdôrazniť, že Vaše úsilie sa vyplatilo. Sedím v peknom štýlovom kníhkupectve, kde sa snúbia fragmenty starších časov so súčasnosťou, a to veľmi vkusným spôsobom.

Pani Baricová mladšia. Ďakujeme.

Keďže Vás naozaj poznám už 14 rokov a veľa sme spolu preskákali, mal by som špeciálnu otázku na záver. Najmä pre p. Baricovú. Ako sa vyvíja Váš vzťah k informačným technológiám?

P. Baricová(so smiechom). Pomaly, ale isto. Vy ste ma učili aj na diaľku, ako prilepiť prílohu a iné veci. Priznám sa, že keď som posielala prehľad predaja prvýkrát mailom, tak to bolo naozaj také všelijaké. Ako to mám uložiť, ako prilepiť do mailu, ako poslať? Som však rada, že tá moja hlava aj v tomto veku, ešte stále trochu pracuje. Samozrejme, nešla som príliš do hĺbky, ale jednoduchú tabuľku v excelovskom súbore pošlem, zoradím podľa abecedy tituly v nej a predaj vyplním.

Pani Baricová mladšia. Hlava je to posledné, s čím máš problém, mami.

Rád by som sa Vám všetkým trom srdečne poďakoval za čas, ktorý ste mi venovali. Pán Barica a pani Baricová, ďakujem Vám za ten kus úžasnej práce, ktorú ste knihám venovali a želám pokojnú jeseň života. Vám, pani Baricová mladšia, želám, nech Vám ten vzdor, odhodlanie a motivácia vydržia a nech sa Vám darí čo najlepšie.

Ďakujeme a všetko dobré želáme.

 

Rozprával sa Roman Dulgerov

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ako sa z mafiánov stávajú ctihodní občania

Mafiánom pomáhajú kontakty s políciou.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Fico bojuje o všetko, vrátil sa do formy

Šéf Smeru je späť, skúša starú formu.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Súd podľa Fica

Fico svoj návrh nemyslí celkom vážne.


Už ste čítali?