Oľga Grniaková - Kníhkupectvo OĽGA Krupina

Autor: Roman Daniel Baranek | 12.3.2018 o 10:00 | Karma článku: 2,54 | Prečítané:  421x

Oľga Grniaková: „Veľa som sa naučila z kníh. Napríklad ako sa správať k ľuďom. Kniha ma vždy dokázala pohladiť na duši, keď mi bolo zle. Je skutočne najlepším priateľom človeka. Neodvráva, neháda sa, nešomre na mňa...“

Ďalšie mesto, ktoré som navštívil, je Krupina. Mestečko v severozápadnej časti Banskobystrického kraja. Na Svätotrojičnom námestí sa nachádza kníhkupectvo patriace Oľge Grniakovej.

Oľga je elegantná žena, plná energie a temperamentu. Zahrnie vás prúdom slov, ktoré akoby chceli vypovedať hneď všetko naraz.  Či informácie o dôvode telefonátu, alebo o dianí v Krupine, čo nové u nej doma, kam sa chystá na víkend, všetko v živej, optimistickej zmesi. Dokonca aj slová kritiky, ak sa niečo nepodarí, radia sa do kategórie výčitky láskavej, človeka plného rešpektu a ohľadu k iným. Oľga je pedant. Spôsob, akým sa stará o knihy, ktoré má v kníhkupectve, alebo ako nepredané tituly vracia späť, je skutočným vzorom pre mnohých obchodníkov. Znesie aj najprísnejšie kritériá, obsah je ošetrený proti poškodeniu tak, že by techniku balenia mohla vyučovať. Je vidieť, ako veľmi si váži každú knihu a intenzívne vníma skutočnosť, že za vznikom knižného diela je náročná práca mnohých ľudí a mnohých profesií. Oľga má v knihách jasno. A ich hodnota rozhodne nie je len v cene, za ktorú sa predávajú za pultom.

Sedíme v príjemnej kaviarni kúsok vedľa kníhkupectva, ktoré dočasne stráži manžel.

Ďakujem Ti, Olinka, že si súhlasila s našim stretnutím a že sa necháš trochu vyspovedať. Odkiaľ pochádzaš?

Som rodáčkou zo Šiah. Narodila som sa v 1958 roku. A celá rodina sme boli zaťažení na knihy. Moja maminka ma temer porodila v knižnici.

Vážne? To by bolo skutočne veľmi významné osudové predurčenie tvojho profesionálneho života.

Veľa nechýbalo. Mama, ako večný knihomoľ, sa ešte do poslednej chvíle prehrabávala titulmi v mestskej knižnici, aby vraj mala čo čítať v pôrodnici a nenudila sa tam. Dokonca jej hovorili: „Juditka, Vy už choďte domov, lebo to dieťa porodíte tu!“

V ten deň bola v knižnici až do pol šiestej a tam aj prišli pôrodné bolesti. Porodila ma však predsa len doma o necelé dve hodiny nato.
Maminka pochádzala z Budapešti, na Slovensko prišla v 1949 roku, tu sa zoznámila s mojim otcom. A mala natoľko vrúcny vzťah ku knihám, že ich zachraňovala. Najprv pred fašistami, v období, keď sa v Maďarsku pálili všetky tie, ktoré nevyhovovali fašistickej diktatúre. Mala známeho žandára, pomocou ktorého zachránila pomerne veľa kníh pred verejným spálením. A neskôr na Slovensku, v časoch ranného socializmu, zachránila ďalšie knihy pred likvidáciou komunistami.

Celá naša rodina bola odjakživa doslova spätá s knihami. Boli sme jednoduchí nemajetní ľudia. Neprešli však žiadne sviatky, narodeniny alebo meniny bez toho, aby sme ich nedostávali. Aj ja som knihy často dostávala a keď nebolo čo čítať, išlo sa do knižnice. Či už s mamou, sama, so školou, stále som bola v knižnici a hltala jednu knižku za druhou. Dodnes cítim tú ich vôňu, keď sme boli s mamkou v obchode. To ona nám, deťom, boli sme traja, vštepila lásku k nim na celý život.

Predstav si, že som pre ne bola ochotná aj zaklamať.

Zaklamala si? Hrozné! Komuže si zaklamala?

Nuž zaklamala som svojej mame. Bola som malá žiačka a v škole počas „Marca - mesiaca knihy“ som, ako vždy, veľmi chcela knihu. Pamätám sa, že rodičia boli vo finančnej tiesni, a tak celkom v rozpore so zvykmi našej rodiny, keď sa na knižky peniaze našli temer vždy, mi tentoraz peniaze nedali. Vieš čo som urobila? Zaklamala som, že sme so spolužiakmi rozbili okno a že sa musíme poskladať na nové sklo. Mama sa hnevala, ale peniaze nakoniec dala, čím som sa dostala ku svojej vytúženej knihe. Lenže nedalo jej to a ja, keď som ju videla na druhý deň, ako vychádza hore schodmi k našej škole, utekala som s plačom za ňou priznať sa, že som klamala. Veľmi ma vtedy vyhrešila. Nie pre knihu, ale zato, že klamať sa nemá.

Ako si sa dostala ku knihám profesionálne?

Bolo to až v zrelom veku, dosť veľkou okľukou. Vyštudovala som textilnú školu v Trenčíne, robila som v Šahách v Plete, ale knižky ma sprevádzali celým ďalším životom. Neskôr v 1980 roku som sa vydala do Krupiny a keďže som sa nemala kde zamestnať, stala som sa vedúcou zamestnaneckej stravovne vo vtedajšej Strojovej a traktorovej stanici. Sedem rokov som tam strávila až do roku 1989 a pritom som ani poriadne variť nevedela, len neskôr som sa naučila.

V Krupine bolo neďaleko od mojej súčasnej prevádzky staré kníhkupectvo, patriace pod Slovenskú knihu. Jeho vedúca vtedy išla na dôchodok a na jej miesto nastúpila pani, ktorá pracovala s knihami 30 rokov, pani Želiezková. Poznali sme sa už dlho, veď som spolu s rodinou bola stálou návštevníčkou kníhkupectva aj knižnice. A práve ona mi ponúkla prácu. Neváhala som ani minútu a v novembri v 89.roku som nastúpila do Slovenskej knihy v Krupine, ktorá patrila pod podnik v Žiline.

V tých dobách bolo pre výkon tejto práce potrebné aspoň minimálne vzdelanie. Preto som musela ísť do Bratislavy na preškolenie. Tam som chodila na prednášky a musela som urobiť skúšku. Zopakovala som si spisovateľov a diela zo strednej školy a zároveň si osvojila nejaké ekonomické postupy. Skúšajúcim bol pán Horecký, vtedajší riaditeľ Stredoslovenskej knihy v Žiline. Neskôr založil Knižné centrum so sieťou kníhkupectiev, ktorá už dnes nejestvuje. Skúšku som urobila na výbornú.

Potom som pokračovala v predajni ďalšie dva roky, kým nedošlo k definitívnemu zániku Slovenskej knihy. Budova, v ktorej boli aj priestory kníhkupectva, sa vrátila pôvodnému majiteľovi. Ten mi ponúkal ostať a prevádzkovať ho ďalej. Ja som si však vtedy ešte netrúfla. A tak ho prevzala kníhkupkyňa zo Zvolena a ja som v ňom ostala ako predavačka, spoločne s pani Želiezkovou. Ďalších šesť rokov som tam pracovala. Dnes je na jeho mieste banka. Kníhkupectvo existovalo 35 rokov.

Čo sa udialo potom?

Majiteľ budovy bol z Bratislavy. Nakoniec ju predal novému vlastníkovi a ten kníhkupectvo nechcel. My sme sa presťahovali do náhradných priestorov mimo centra Krupiny. Tam sme ešte rok prežívali, kým majiteľka predajňu definitívne nezatvorila. Bolo to v apríli 1997. Krupina je malé mesto, celé dianie sa odohráva tu na námestí, bolo preto logické, že knihy sa mimo centra nepredávali. Mesto ostalo bez kníhkupectva a ja na krátku dobu bez zamestnania. Už vtedy som však vedela, že Krupinu bez kníh nenechám. Vhodný priestor na námestí sa uvoľnil ešte v 97.roku. Nemohla som začať hneď predávať, chvíľu trvalo, kým predchádzajúci nájomca priestor uvoľnil a boli potrebné úpravy. Tak som začala v maličkom náhradnom priestore, len aby som podchytila aspoň vianočný predaj na konci roka. A prvá distribúcia, s ktorou som začala spolupracovať, bolo Knižné centrum pána Horeckého. Do súčasného priestoru som sa presťahovala v januári 1998 a som tam dodnes. Už bezmála 20 rokov.

Začala som prakticky od nuly. Priestory som prevzala po bývalej predajni odevov. Nemala som vôbec žiadne prostriedky. Knihy som mala na ôsmich policiach. A len postupne som priestor dozariaďovala.

Nájdeš si ešte aj dnes čas na čítanie?

Pravdaže. Možno už nie tak intenzívne ako v mladosti, ale čítam dosť.

Uprednostňuješ nejaký žáner?

Nie, to sa nedá povedať. Samozrejme beletria je dominantná. Snažím sa však mať prehľad podľa možnosti o všetkom, čo mám na predajni. Niekedy je to celá kniha, niekedy len záložka, aby som bola v obraze. V poslednej dobe mi pomáha internet a pomocou neho si aj vyberám knihy do kníhkupectva. Nedávno som dočítala trojdielny cyklus Neobyčajných detí slečny Peregrinovej, ktoré vyšli vo vydavateľstve Kalligram, predtým titul Piata loď, rada čítam slovenskú súčasnú tvorbu, napríklad Banáša. Často si niečo prečítam vtedy, keď príde impulz zvonka v podobe reklamy, ale riadim sa aj vnútornými pocitmi. Málokedy sa stane, že knihu nedočítam. Ak ju aj odložím, lebo na ňu momentálne nie som naladená, po čase sa k nej vrátim. Dám jej proste ešte šancu, aby ma oslovila. Ako aj ďalší ľudia narodení v znamení Barana, aj ja som tak trochu tvrdohlavá.

Olinka, myslím, že budeš súhlasiť, že práca kníhkupca je ako na hojdačke. Raz si hore, potom prídu horšie dni. Mala si niekedy chuť skončiť?

Občas príde slabšia chvíľa, lebo si správne povedal, že táto práca je veľmi viazaná na obdobia v roku a striedajú sa dni hladové s dňami, keď je dobre. Mám však rada knihy a mám veľmi rada ľudí. A to ma drží pri tejto práci.

Je niečo, čo ťa vyslovene hnevá?

Považujem sa za trpezlivého a tolerantného človeka. Nerada sa hádam so zákazníkmi. Obmedzím sa len nato, že ak mi do predajne príde niekto problematický, pomyslím si svoje a ďalej sa s tým nezaťažujem. Jedna vec ma však dokáže nahnevať. Keď sa zákazníci začnú správať nevhodne pri manipulácii s knihami. Nemám rada, keď sa k nim chovajú, ako keby to bola slama, očakávam trochu úcty k produktu ako takému. Vtedy upozorním návštevníka predajne, nech sa chová opatrnejšie a s rešpektom.

Olinka, toto môžem potvrdiť, aj keď som s tvojimi zákazníkmi nehovoril. Stačí, keď ti príde balík s mechanicky poškodenou knihou, hneď mi voláš a žiadaš ma, aby som do skladu odkázal, že balík nebol dobre zabalený a samozrejme presne popíšeš, čo treba na technike balenia vylepšiť. Nie raz som takto sprostredkovane komunikoval s našou logistikou. V jednom čase si bola takým tichým postrachom našich expedientov. Treba povedať, že aj keď to možno tak neznie, je to veľmi dobre. Spätná väzba je dôležitá, inak prácu nevylepšíme.

Ďalšia vec, ktorá ma nenecháva úplne pokojnou, sú naši politici. A najviac spôsob, ako sa správajú k nám drobným podnikateľom. Sú mesiace, ktoré sú v kníhkupectve vyslovene slabé. Všetci čakajú na sezónu, ktorá vrcholí Vianočnými sviatkami. Treba platiť tovarové faktúry, nájomné a ďalšie poplatky, a tak niekedy pomaly neostáva ani na minimálnu mzdu. A vtedy sa musím pýtať, či je naozaj také ťažké zohľadniť našu situáciu napríklad pri odvodoch? Možno by ani nebolo treba tak veľa, len sa trochu naladiť na nás, obyčajných ľudí.

Mám túto prácu rada, baví ma. Knihu považujem za výnimočnú komoditu. Za niečo, čo si zaslúži dôstojné miesto. Preto nerada vidím, keď sa predáva aj na miestach, ktoré ju z môjho pohľadu dehonestujú. Viem, každý si pomáha ako vie, ale nerada vidím, keď sa knihy predávajú na miestach vyslovene nevhodných a v kombinácii s tovarom, či službou, ktoré s knihou nemajú nič spoločné.

Aj mnohí kníhkupci si pomáhajú predajom tovaru, ktorý je doplnkový a jeho vzťah ku knihám sporný.

Áno, čiastočne som ustúpila aj ja. Preto ponúkame aj darčekový sortiment. Snažím sa však vyberať ho citlivo, s istým súladom s knihami, aby ten doplnkový tovar prvoplánovo neprebíjal ponuku titulov.

Z toho, čo si mi povedala, ťa k ďalšej práci motivujú aj iné hodnoty, ako len zisk. Hodnoty často skryté.

Keď som išla do podnikania s knihou, mala som už v tejto sfére dostatok skúseností. Bolo mi preto jasné, že zo mňa boháčka nikdy nebude. Nemôže každý pracovať len v lukratívnom odbore. Ja proste rada knihu predávam, rada ju ponúkam zákazníkom. Túžim preto vedieť, čo predávam. Snažím sa udržať krok s novinkami, aby som neponúkla niečo, čo zákazník nechce. V takom prípade aj keď konkrétnu knihu momentálne nemám, dokážem ponúknuť náhradný variant. A samozrejme snažím sa knihy doobjednávať. Dnes už si neviem predstaviť, že by som robila niečo iné.

Aké typy zákazníkov navštevujú tvoje kníhkupectvo najčastejšie.

Sú to hlavne matky s deťmi, ale aj starší ľudia. A samozrejme aj všetky ďalšie kategórie. Najviac však deti. Nad mojím kníhkupectvom je Základná umelecká škola. Žiaci, keď nemajú hodinu, ma veľmi často navštevujú a ja som tomu rada. Len upozorním: „Detičky, môžete pozerať, ale opatrne s knihami!“ Ostatne, dieťa je zákazník, ako každý iný. Príde domov a o tom, čo videlo u mňa v kníhkupectve, komunikuje s rodičmi.

Mnohí ľudia ma poznajú, mnohí sa so mnou rozprávajú a do kníhkupectva sa vracajú. Vždy rada každého vypočujem aj vtedy, ak sa jedná o súkromné témy. Stálym zákazníkom dám  rada pri opakovaných návštevách aj menšiu zľavu. V poslednej dobe často a s obľubou  komunikujem o knihách prostredníctvom Facebooku.

Máš ešte nejaké nové vízie, ako podporiť predaj?

Mám takú jednu myšlienku. Pokúsim sa zaviesť aj taký drobný ambulantný predaj kníh pred predajňou. Aby som podchytila všetkých ľudí, ktorí chodia okolo kníhkupectva, aby sme boli viditeľnejší. Spolieham sa na pomoc manžela a na dobré počasie.

Dnešný knižný trh je doslova presýtený rôznymi žánrami. Je podľa tvojho názoru ešte stále niečo, čo na knižnom trhu chýba?

Áno. Stále si myslím, že je málo paperbackových vydaní kníh, ktoré znižujú cenu. Vydavatelia by sa mali ešte smelšie pustiť do mäkkých väzieb a to najmä v románoch a detektívkach a pri knihách zahraničných autorov. Týka sa vlastne všetkých titulov, ktoré nemajú pridanú hodnotu, ako má literárna klasika, či história, náučná literatúra a podobne. Sú ľudia, ktorí argumentujú tým, že v domácich knižniciach sa lepšie zakladajú knihy v tvrdých väzbách. Napriek tomu myslím, že je to otázka zvyku.

Olinka, patríš tiež do skupiny kníhkupcov, ktorým internet a web ešte pred pár rokmi nehovorili nič. Dnes je situácia diametrálne odlišná.

Ty sa určite pamätáš na časy, keď som si tovar objednávala výhradne telefonicky, vždy vo štvrtok, alebo v piatok. Keď som hlásenia predaja vypĺňala ručne a posielala ich poštou v obálke. Určite nie som žiadny expert, ale postupne som sa naučila pracovať ako s mailom, tak aj s veľkoobchodným portálom a veľmi mi to pomáha. Som už taká zdatná, že pracujem s navrhovanými predobjednávkami noviniek, ktoré majú vyjsť, podľa svojich potrieb, aby som nedostávala tovar, ktorý by tu zbytočne dlho stál. Väčšinou večer doma, je to oveľa pohodlnejšie. A veľká pomoc je možnosť odoberať tovar do komisie, za čo by som rada distribúcii Ikar poďakovala.

Čo ti dala v živote kniha?

Veľa som sa naučila z kníh. Napríklad ako sa správať k ľuďom. Kniha ma vždy dokázala pohladiť na duši, keď mi bolo zle. Len k nej sa môžem stále vracať a čítať ju znovu a znovu a vždy v nej nájsť niečo nové. Znie to ako otrepaná fráza, ale kniha je skutočne najlepším priateľom človeka. Neodvráva, neháda sa, nešomre na mňa... (smiech), komunikuje so mnou a keď príde na vec, môžem jej aj vynadať...

Ja som po mamine maďarskej národnosti. Chodila som do maďarskej školy, preto som v mladosti hovorila slovensky horšie ako maďarsky. Aj v tomto mi veľmi pomohla práve kniha. Keď som začala pracovať v kníhkupectve, vypočula som si výčitku jedného zákazníka, ako len Maďarka môže robiť so slovenskými knihami. Dnes už to nie je poznať. V slovenčine som sa zdokonalila, pričom sa jedná o skutočne náročný jazyk.

Čo by si na záver odkázala tým, čo budú čítať náš rozhovor?

Samozrejme, že by som  si želala, aby čítali čo najviac. Najmä mladí. Tu by som však apelovala na rodičov. Tak ako mňa k čítaniu doviedli rodičia, ani v súčasnosti to za nich nik iný neurobí. Slovná zásoba našich detí je doslova mizerná a to je chyba. Moja dcéra sa stala knihomoľom po mne. Vzala si človeka, ktorý je historikom a napísal niekoľko kníh vo vydavateľstve Rak. (Daniel Haas -Kianička) Spolu pracujú v múzeu. Vplyv rodičov na deti je veľmi dôležitý.

Olinka, dá sa povedať, že si v živote a v tom, čo si dosiahla, spokojná?

Nie som až takým priaznivcom tohto žánra, ale knihu Tajomstvo (Byrne Rhonda) som prečítala a vnútorne som sa s ňou stotožnila. Všetko, čo som dosiahla, dosiahla som postupne, často okľukou, ale splnilo sa mi všetko, čo som si želala. Dnes viem, že človek môže dosiahnuť naozaj všetko, po čom túži a že sny sa môžu premeniť na skutočnosť.

Ďakujem ti veľmi pekne za milý rozhovor, Olinka. Nech sa tebe aj tvojej rodine darí čo najlepšie.

Rozprával sa: Roman Dulgerov

Poznámka pre tých, ktorí dočítali až sem: Olga Grniaková sa stala v januári priamou účastníčkou vážnej dopravnej nehody. Hneď vedľa kníhkupectva ju na prechode pre chodcov zrazil nevšímavý vodič a spôsobil jej vážne zranenia. V súčasnosti sa venuje veľmi náročnej rehabilitácii a v kníhkupectve ju zastupuje hlavne jej manžel.

Olinka, z úprimného srdca ti želám, aby si sa dala do poriadku a mohla znovu rozdávať radosť a pohodu návštevníkom svojho kníhkupectva.

Roman

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňáka k únosu Vietnamca doteraz nikto nevypočul

Bývalého ministra vnútra ani nepredvolali.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo sa gang financovaný Kremľom usídlil na Slovensku

Aké je posolstvo Nočných vlkov u nás.


Už ste čítali?