reklama

Kníhkupectvo DOVÁĽ - KNIHY - DARČEKY, Lučenec

Pani Dováľová: „Nepoznám lepší pocit, ako keď môžeme pokojne spávať. Som presvedčená, že akákoľvek nepoctivosť či lajdáctvo nás časom dobehnú a potom ich budeme pred sebou tlačiť ako ťažké závažie...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nachádzam sa v Lučenci v novovybudovanom kníhkupectve DOVÁĽ – KNIHY – DARČEKY na Masarykovej ulici 15. Kníhkupectvo doslova ‚vonia‘ novotou. Veľké, plné svetla, ťahajúce sa prakticky cez tri dlhé miestnosti so samostatným oddelením detskej knihy a darčekov. Členité, veľmi precízne vyplnené policami a stojanmi s knihami a ďalším doplnkovým tovarom.

Dováľovci prechádzajú veľkou zmenou. Priestor v ktorom sa nachádzalo kníhkupectvo predtým, bol taktiež veľmi pekný a zaujímavý. Svojmu účelu slúžil osem rokov. Skôr v retroštýle koncipovaný, s úžasným skleneným stropom, cez ktorý svietilo dovnútra denné svetlo. Nedokážem určiť, ktorá z predajní sa mi páčila viac. Každá originálna čímsi iným. Jedno je však isté. Kto navštívil obe kníhkupectvá, určite pochopil, že ich vytvárali starostlivé a láskyplné ruky s umom, ktorý je zúročením dvadsaťpäťročných skúseností so službou zákazníkovi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sadáme do zadnej časti novootvorenej predajne, ktorá slúži ako kancelária a v ktorej sa nachádza starý štýlový bar, zjavne pozostatok po predchádzajúcom nájomcovi. Ihneď mi v hlave skrsla myšlienka, že priestor je dostatočne veľký aj na malú kaviareň či čitáreň, ktorá by dopĺňala kníhkupectvo.

Dováľ Július a Jarmila Dováľová
Dováľ Július a Jarmila Dováľová (zdroj: Roman Dulgerov)

Pani Dováľová a pán Dováľ. Na začiatku rozhovorov sa často pýtam, kedy a kde sa jednotliví účastníci narodili.

P.Dováľová: Ach, to až takto? (smiech)

Samozrejme nemusíte mi odpovedať presne, skôr ma zaujíma moment, kedy vo Vás skrsol záujem o knihy. Ale bolo by dobré, keby ste o sebe porozprávali aj chronologicky, keďže ste skutoční nestori práce s knihou a bude zaujímavé dozvedieť sa kedy a ako sa Vaše záujmy vykryštalizovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

P.Dováľová: Volám sa Jarmila Dováľová. Narodila som sa 21.12. Krásny dátum...

Na druhej strane zas jednými a tými istými darčekmi Vám blízki vybavia Vianoce aj narodeniny. Takže ste vlastne ukrátená.

P.Dováľová: Tak áno, máličko som ukrátená. Prezradím teda aj rok narodenia, 1955. A bolo to trochu ďalej od Lučenca, v Poprade. Mala som však len rok, keď sa rodičia presťahovali, blízko odtiaľto, do Poltára. Tam som vyrástla a chodila na ZDŠ. Potom som študovala na Strednej obchodnej škole, kde som skončila v 1973 roku.

P.Dováľ: Ja som Július Dováľ. Narodil som sa 5.9.1951 vo Fiľakove. Môj otec vtedy vo Fiľakove učil, no po čase učiteľovanie nechal a presťahoval sa s nami sem do Lučenca, kde nastúpil do ČSAD, ako vedúci dopravy. Tu som vychodil ZŠ aj Strednú poľnohospodársku školu a zmaturoval som. Mal som v pláne aj vysokú školu, žiaľ môj kádrový profil nevyhovoval vtedajším normám. Môj strýko emigroval v 1968 roku do Kanady a navyše moji rodičia neboli politicky aktívni. Tak ma neprijali. V 1972 roku som išiel na základnú vojenskú službu. Slúžil som v Topoľčanoch a Plzni. Po jej skončení, som sa vrátil do Lučenca a zamestnal sa ako technik živočíšnej výroby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pani Dováľová. Čo ste robili po ukončení strednej školy Vy?

Bola som obchodníčka a ňou som ostala celý život. Najprv som sa zamestnala vo vtedajšom Zdroji a robila som na rôznych pozíciách a rôznych prevádzkach v Lučenci a Poltári. Väčšinou ako vedúca, či zástupkyňa vedúcej.

Čítali ste v mladosti?

P. Dováľ: Samozrejme. V mladosti som hltal knihu za knihou. Dokázal som čítať od rána do večera a večer ešte v posteli zakrytý dekou s hlavou pod dekou a so zadkom von. Neskôr na vojenčine tiež. Môj starý otec z maminej strany bol krčmár a popri krčme prevádzkoval aj knižnicu v Lučenci. Takže môj zdroj bol prakticky nevyčerpateľný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

P.Dováľová: Dokázala som sa veľmi tešiť z každej knihy. V dobách keď som vyrastala, bolo kníh oveľa menej. Len samotné detské leporelá boli doslova podpultový tovar, ku ktorému nebolo vždy jednoduché dostať sa. O to viac som si však každú knižku dokázala užiť. Dnes je kníh veľa. Neskutočne.

Ako ste sa zoznámili s manželom?

P. Dováľová: Bola som pozvaná mojim bratrancom na svadbu, a tam som sa stretla s manželom, ktorý bol jeho kamarát a spolužiak. Preskočila iskra a bolo...

P.Dováľ: Ja som v tom období v 1975 roku končil ako technik živočíšnej výroby a nastúpil som do Poľany Opatová do veľkého vlnárskeho závodu ako osobný vodič. Bolo to z finančných dôvodov. Jedného dňa som sa v piatok vrátil so služobnej cesty. V sobotu som si zvykol ísť umyť auto a keď som sa vrátil z umyvárne, zašiel som na jedno pivo do Hviezdy tu v Lučenci. Tam som sa stretol s bratrancom mojej budúcej ženy, ktorý bol zároveň mojím spolužiakom a ktorý ma vlastne ‚stiahol‘ na svoju svadbu. Bol som taký nepozvaný hosť. A na hostine som stretol krásnu mladú dámu, ktorej som sa prihovoril, zakurizoval a začal jej dvoriť. Na jar sme sa zoznámili a v ten istý rok v auguste, sme sa vzali. A sme spolu 42 rokov.

To je skutočne krásne. Máte za sebou veľa spoločných rokov a aj spoločných skúseností. A tie by ste mohli odovzdávať mladým, začínajúcim párom. Žiaľ, väčšinou nenaslúchajú. Každý si zrejme potrebuje sám prejsť svojou cestou. Pritom v dnešnej dobe sa skoro polovica manželských párov rozvádza. Kde vidíte príčinu?

P.Dováľová: Máme tri deti. Dcéru a dvoch synov. V 1976 sa narodila dcéra, v 1977 syn a v 1978 ďalší syn. A bohužiaľ, ani jednému z detí sa v manželstve nedarilo. Žiadny príklad si v tomto od nás nevzali. Mám pocit, že pri prvej príležitosti, pri prvom probléme od seba mladí odchádzajú. S manželom sme veľmi prepojení, takže sa stáva, že často chceme v jednej chvíli obaja povedať to isté.

Ale taká drobná hádka občas nemusí uškodiť.

P.Dováľ. Ale samozrejme. Ako sa hovorí, na každom dome je aj komín a ten zadymí. Rád by som však trochu nadviazal na tému rozvodov. Keď sa v máji v 76. roku narodila naša dcéra, prišli moji rodičia prvýkrát pozrieť vnúčatko. Potom šťastní odišli a nám druhý deň ráno policajti oznámili, že sú obaja mŕtvi. Ich auto sa zrazilo s autobusom. Takže v jednom mesiaci, keď sa narodila dcéra, sme museli pochovať oboch mojich rodičov. Prakticky všetko, čo sme získali, máme len vlastným úsilím. Nik nám zadarmo nič nedal. Najprv sme pracovali len ja s manželkou a potom, ako postupne dospievali, pridali sa k spoločnému dielu aj deti. Či už keď sme stavali dom alebo budovali firmu. Boli rôzne obdobia, aj veľmi ťažké chvíle, ale bolo treba vydržať. A ťahať za jeden koniec povrazu. Dnes je doba iná. Mladí žijú v neistote a akoby sa vytrácala tolerancia. Stačí málo, zadymí sa a už sa rozchádzajú.

Tak myslím, že teraz prichádza ten správny čas, začať o Vašich kníhkupeckých začiatkoch. Ako vôbec došlo k tomu, že ste sa rozhodli spoločne podnikať.

P.Dováľ: Naše podnikanie nebolo našim prvým spoločným zamestnaním. Už krátko po svadbe som na dobu asi dvoch rokov prerušil prácu podnikového vodiča a spoločne s manželkou sme začali jazdiť na potravinovom autobuse Jednoty. Krásny RTO 706, vlastne pojazdná predajňa potravín. Jazdili sme po malých dedinách, po lazoch, ľudia k nám prichádzali a my sme im predávali potraviny. Manželka sa starala o obchod, ja som šoféroval. A keď sa narodila dcéra, mali sme veľký prútený kôš. Tak v ňom spávala a my sme jazdili a predávali aj s ňou. Boli to prekrásne časy.

Obrázok blogu
(zdroj: Jihočeské Motocyklové Museum)

To je skutočne nádherná spomienka.

P.Dováľová: K podnikaniu sme sa dostali vlastne okľukou a zarábalo sa naň ešte v časoch socializmu. V 1988 roku sme chceli stavať dom, tak nám v Poltári mestský úrad ponúkol pozemok, na ktorom však stálo aj kníhkupectvo. V 1991 sme dostavali dom a v 1992 roku, keď končila Slovenská kniha v Žiline, bolo kníhkupectvo ponúknuté na dražbu. Takže situácia bola taká, že sme mali dom na vlastnom pozemku a kníhkupectvo, ktoré malo bočný východ priamo na náš dvor. Bolo preto logické, že keď bola možnosť ho odkúpiť, mali sme záujem. Boli sme však po výstavbe domu úplne bez peňazí a suma 216 tisíc korún za 48m2 plochy, bola pre nás neakceptovateľná. Našťastie ho nikto nevydražil. To bolo na jar v 92.roku a v lete bolo kníhkupectvo ponúknuté holandskou dražbou druhýkrát a vtedy sme ho získali za 108 tisíc. Zároveň sme museli odkúpiť aj tovar a zariadenie, ktoré sa v ňom nachádzali, bola to podmienka. Pomohol nám vtedy práve strýko z Kanady, ktorý nám cez svoju priateľku z Prahy požičal na dobu jedného roka 100 tisíc. A tie sme do roka, popri tom našom počiatočnom podnikaní aj vrátili. Jeden z našich prvých dodávateľov bol ešte stále existujúci kníhkupec Varga v Lučenci, neskôr KD Osveta. Chodili sme na výber do Bystrice, do Žiliny do Imagonu, dodávalo aj Knižné centrum. Od roku 2000 spolupracujeme s veľkoobchodom Ikar priamo.

Ja o Vás viem, že ste tých kníhkupectiev otvorili niekoľko. A že kníhkupectvo v Poltári bolo pre Vás len akýmsi začiatkom.

P.Dováľová: V 1994 roku sme otvorili ďalšie kníhkupectvo na tržnici v Lučenci. To už fungovali súbežne dve prevádzky. Miestnosť však bola malá a na poschodí, preto sme hľadali lukratívnejšiu možnosť. Podarilo sa nám presťahovať sa na Vajanského ulicu do zhruba 50m2 veľkého priestoru, ktorý síce nebol veľký, ale bol bližšie k centru.

Po čase sa uvoľnil priestor na hlavnej ulici. Celá rodina ma presviedčala, aby sme sa na to nedávali. Nájomné bolo na tú dobu skutočne vysoké. Ja som však neustúpila a nakoniec sme kníhkupectvo presťahovali na Masaryka 2. Oplatilo sa to. Naďalej sme spolupracovali intenzívne s Imagonom, bolo to najmä oddychové čítanie. ‚Lovestorky‘, dobrodružné i kriminálne tituly a podobne. Tovar nám vozil Ivan Ďuriník, ktorý dnes pracuje pre vašu distribúciu...

Áno, spolupracujeme s Ivanom už veľa rokov.

P.Dováľová: A otvorili sme ďalšie kníhkupectvo. Na hlavnej ulici na Masarykovej sme už mali dve kníhkupectvá. Jedno na začiatku a druhé na konci. To druhé sme neskôr presťahovali na Námestie republiky. Dcéra doštudovala a začala pracovať s nami. Vtedy súbežne fungovali už tri kníhkupectva. Dve v Lučenci a pôvodné v Poltári.

P.Dováľ: Zhruba v roku 2002 sme začali tovar predávať aj na jarmokoch. A do roku 2008 sme predávali veľmi úspešne. Začali sme ja a môj syn na našom ‚Žigulíku‘. Mali sme taký drevený stojan, alebo snáď stolík, by sa to dalo nazvať a knihy v kufri auta. A tak sme išli na prvý levický jarmok. A nasledovali ďalšie jarmoky. Bardejov, Michalovce, Námestovo, Trstená, Spišská Nová Ves... V tých dobách neboli prakticky žiadni predajcovia kníh na trhoch, tak sme nemali konkurenciu. Keď sme napríklad boli na štvordňovom jarmoku v Spišskej Novej Vsi, bolo tam obrovské množstvo stánkov. Každý, kto išiel okolo, nám hovoril, že máme najkrajší stánok. Mali sme skutočne vysoké obraty, ale bolo to aj nesmierne namáhavé. Tovar sme vozili spoločne so synom, často sme sa museli na noc vracať do Lučenca po ďalšie knihy, prípadne sme prespávali v aute. Či bolo tridsať stupňov, alebo mínus desať. Boli to ťažké, ale krásne časy. Nebolo výnimkou, že sme tovar nestihli ani vyložiť a už sa nám predával. To sa nám napríklad stalo na jarmoku v Michalovciach. Prišli sme do Vranova šiesty rok po sebe, a hneď sa pri stánku pristavil náš stály zákazník, ktorý povedal: “Aha, toto je náš kníhkupec!“ A kúpil knihy za dva a pol tisíca korún. Na trhu sme boli najčastejšie jediní a bol to fantastický pocit.

Mali ste tri pomerne veľké komisie. Ja som nastúpil do Ikaru v 2004 roku. Bolo to presne vtedy, keď sa rušil veľkoobchod v Bystrici. Pamätám, ako sme vtedy spracovávali Vaše komisné nahlášky. Niečo ako počítače a maily vtedy v našej komunikácii neboli. Koncomesačné nahlášky ste posielali ručne perom písané krasopisne titul po titule s názvami a počtami kusov. Všetky tri nahlášky ste faxovali. A my sme ich následne ručne spracovávali. Stovky, ba tisícky titulov sme ručne nahadzovali do databázy. Prakticky jeden deň sme mali na Vaše kníhkupectvá.

P.Dováľová: Veru tak. Každú jednu predanú knihu sme si ručne zapisovali do zošita, kde boli zoradené podľa abecedy a potom sme na konci mesiaca tvorili písomné zoznamy, ktoré sme Vám posielali. Za každú predajňu zvlášť. Dováľ 1, Dováľ 2 a Dováľ Gabriel Poltár, keďže pôvodné kníhkupectvo v Poltári sme zverili ďalšiemu synovi. Hlásenia sme vytvárali ja s dcérou pravidelne do dvanástej, či do jednej v noci. Veľa sme sa pritom nasmiali. Názvy titulov boli zoradené podľa abecedy a potom pri diktovaní dávali rôzne významy a my sme sa smiali a smiali.

Neboli ste ničím výnimoční. V tých dobách ešte veľa kníhkupcov odolávalo čaru výpočtovej techniky. (smiech) Len Vy ste boli najväčší. Aj ja rád spomínam na tie časy, keď sme dobrú polovicu nahlášok od kníhkupcov spracovávali ručne. Bolo to obdobie akejsi evidenčnej manufaktúry. A ak sa kníhkupcovi v predaji darilo tak ako Vám, bola to práca skutočne záslužná. Na oboch stranách.

P.Dováľová: Viete, ja som stará škola. Bola som zvyknutá na to, mať všetko porátané prakticky na prstoch. A všetko muselo sedieť na kus.

Nakoniec sme Vás presvedčili, aby ste začali spracovávať nahlášky v exceli. A to tak, že som Vám posielal stavy komisií v tabuľkách, tie ste potom vypĺňali a posielali späť emailom. Takto to robia niektoré kníhkupectvá ešte aj dnes. A pamätám sa, ako ste si začali celý nový systém pochvaľovať.

P.Dováľová (so smiechom): Veru tak. Konečne sme mohli nahlášky robiť doma a v teple, lebo v tej predajni na Masaryka 2 bola strašná zima a dosť sme si vytrpeli. A raz ročne musela byť fyzická inventúra a všetko muselo sedieť. Dodnes si pamätám, pán Roman, keď sme poslali prvú nahlášku mailom, ako ste nám celý nadšený volali a ďakovali.

To viete, tak ako ste sa narobili Vy, tak sme sa na druhej strane narobili aj my. A pamätám aj na tú slávu, keď ste prešli na kompletný informačný systém. Dnes už na zapisovanie titulov do zošita a vypĺňanie tabuliek môžeme len nostalgicky spomínať.
Vráťme sa však ku kníhkupectvám. Anabáza Vašich predajní ešte zďaleka neskončila.

P.Dováľová: Ja som stále hľadala vhodný priestor. Ak sa objavila nejaká ponuka, hneď som ju preverovala. Po celý ten dlhý čas som túžila po veľkom krásnom kníhkupectve. A hlavne po takom, ktorý by sme si mohli odkúpiť. Už bolo tých prenájmov priveľa. A nakoniec v 2007 roku sme získali nádherný priestor na Masarykovej ulici 12, kam sme prešli z Masaryka 2 aj z Námestia republiky. Vlastne sme obe kníhkupectvá zlúčili do jedného veľkého a tam sme ostali ďalších osem rokov. A v 2012 roku sme museli zatvoriť aj kníhkupectvo v Poltári, ktoré už vôbec nevynášalo. Žiaľ priestor na Masarykovej 12 sa nám napriek všetkej snahe nepodarilo odkúpiť. Takže po ôsmich rokoch strávených tam, sme sa v 2015 roku presťahovali do súčasného priestoru na Masaryka 15. A tento priestor sme konečne získali do súkromného vlastníctva. Tu sme vlastne dva roky.

Ako sa Vám darí v novom priestore?

P.Dováľová: Pri kúpe sme si vzali úver. Ten však nie je veľký. Keď vydržíme ešte zhruba 2 a pol roka a splatíme ho, myslím, že by už malo byť dobre. Konkurencia však nespí a prišla aj do Lučenca. Nemôžem tajiť, že by sme to nepocítili. Ale bojujeme ďalej. Počas nášho podnikania sme zažili všeličo. Pevne verím, že sa vysporiadame aj s týmto.

Pani Dováľová v kníhkupectve
Pani Dováľová v kníhkupectve (zdroj: Roman Dulgerov)

P.Dováľ: Náš obchod má výbornú polohu v centre Lučenca na pešej zóne. Navyše je veľký, svetlý a pekný. Je tu len jediný problém. A tým je parkovanie. Trpia tým aj ďalší podnikatelia v okolí. Pritom tu je široký prakticky nevyužitý chodník, kde by sa parkovať dalo a kde sa v minulosti aj parkovalo. Takže sa snažíme presvedčiť mestské zastupiteľstvo, aby tu parkovanie povolilo.

V poslednej dobe sa ako doplnková činnosť pre mnohé kníhkupectvá osvedčilo skombinovať kníhkupectvo s kaviarňou či čajovňou.

P.Dováľ: Áno. Priestor na to máme vhodný s dostatkom miesta. A o podobnom projekte uvažujeme. Momentálne nás však spomaľuje finančná stránka. Chce to trochu času a verím, že bude aj kaviareň spojená s čitárňou.

DOVÁĽ - KNIHY - DARČEKY
DOVÁĽ - KNIHY - DARČEKY (zdroj: Roman Dulgerov)
DOVÁĽ - KNIHY - DARČEKY
DOVÁĽ - KNIHY - DARČEKY (zdroj: Roman Dulgerov)

Čo Vás teší?

P.Dováľ s p. Dováľovou spoločne: V prvom rade rodina. Dcéra aj syn nám veľa pomáhali a teraz sa snažíme aj my pomáhať im. Taktiež druhý mladší syn v súčasnosti pracuje veľmi tvrdo. Veľmi poctivo a precízne si vykonáva svoje remeslo. Zároveň však v minulosti chodil asi najviac s nami, na tie už spomínané jarmoky. Takže sa na spoločnej práci podieľali všetci traja. Keď sa pozriete okolo seba, všade je veľa mladých ľudí nezamestnaných, bez perspektívy. Mnohým sa nechce. Nie sú ochotní investovať čas a námahu do budovania vlastnej existencie. Zo všetkých troch detí vyrástli slušní, poctiví, sebestační a pracovití ľudia. A to nás skutočne teší.

Dá sa teda povedať, že Vaše deti, tak ako dospievali a hľadali si svoje miesto, sa v rôznych obdobiach ich profesionálneho vývoja k Vašej práci kníhkupcov pripájali a zase odpájali a hľadali si iné perspektívy. Na záver v kníhkupectve ostala dcéra.

P.Dováľová: Áno, je to presne tak. V podstate, keď chcú skúsiť niečo iné, tak ich necháme. Veď nikde nie je napísané, že musia ísť tou našou cestou. Vždy sa však mohli vrátiť k nám a pokračovať s nami v práci. Mali istotu nášho zázemia a podpory.

Čo by ste na záver povedali čitateľom?

P.Dováľová: Poviem to na konkrétnom príklade.
Veľká časť komisnej spolupráce spočíva v správe komisného tovaru. Je to tovar, ktorý máme zapožičaný, ktorý predávame a čo nepredáme, musíme vrátiť. Keď sme mali naposledy takúto bezpohybovú vyžiadanú vrátku komisného tovaru, bola skutočne obrovská. Vracali sme niekoľko tisíc kusov kníh. A mali sme úplne minimálnu dofakturáciu nevrátených a poškodených kusov. Zagratuloval nám vtedy aj obchodný riaditeľ Ikaru.

Nepoznám lepší pocit, ako keď môžeme pokojne spávať. Som presvedčená, že akákoľvek nepoctivosť, či lajdáctvo nás časom dobehnú a potom ich budeme pred sebou tlačiť ako ťažké závažie, ktoré nás môže kedykoľvek prevalcovať a potom už nebude cesty späť.

So zákazníčkou...
So zákazníčkou... (zdroj: Roman Dulgerov)

P.Dováľ: V dnešnej dobe techniky, plnej počítačov, tabletov, androidov, by si mal človek nájsť aspoň trochu času na dobrú knihu. Tá ho zahreje na duši, dovolí mu odpútať sa od problémov. Všade, kam sa obrátime, nás média priam zasypávajú množstvom rôznych informácii, ktoré nás znepokojujú. Je ich toľko, že sa v nich nedokážeme zorientovať a iba v nás vyvolávajú ďalší zmätok. Kniha dáva veľký pocit vnútorného uspokojenia a harmónie, dáva priestor vlastnej fantázii a kreativite. Dôležité je rovnako to, čo je napísané v riadkoch a aj to, čo je ukryté medzi riadkami.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.

Aj my ďakujeme.

Rozprával sa Roman Dulgerov

Roman Daniel Baranek

Roman Daniel Baranek

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  661
  •  | 
  • Páči sa:  693x

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu