Kníhkupectvo KnihArt - Tatiana Kršková Revúca

Autor: Roman Daniel Baranek | 11.4.2018 o 16:15 | Karma článku: 2,71 | Prečítané:  464x

Tatiana Kršková: „Iné je pravda pre demagóga, ktorý vidí len svoje hľadisko. S takým človekom väčšinou ani nemá zmysel ísť do rozhovoru. Nedokáže sa otvoriť natoľko, aby si pripustil, že by sa na vlastnej pravde mohol aj spáliť...

Kníhkupectvo KnihArt v Revúcej sa na knižnom trhu etablovalo asi pred desiatimi rokmi. Jeho dušou je pani Tatiana Kršková, príjemná charizmatická osobnosť, ktorá je stelesnením aktivity a angažovanosti nezávislej ženy vo svete kultúry a umenia s dôrazom na mladých. Počas rozhovoru s ňou som nevychádzal z údivu nad tým, čo všetko táto na pohľad drobná žena stíha. Čomu všetkému sa venuje. Ostatne pri práci s ňou je vždy najväčší problém zastihnúť ju čo i len telefonicky. Proste rozdáva energiu na všetky strany. Odkiaľ sa jej toľko berie, čo ju tak nabíja? Posúďte sami.

Pani Kršková, viem, aký vzácny je pre Vás čas. A že stretnutie so mnou ste si museli naplánovať viac než mesiac vopred. Takže sa vám chcem najprv poďakovať, že ste si našli chvíľu pre náš rozhovor. A začal by som v podstate obligátnou otázkou, ktorú prosím neberte ako vyzvedanie. Kedy a kde ste sa narodili:

Nepochádzam z Revúcej. Narodila som sa v Gelnici a rannú mladosť som strávila v nemeckej časti Spiša, bolo to v Smolníku a v Smolníckej Hute, odkiaľ sme sa v mojich štrnástich rokoch presťahovali do Revúcej.

Z akej rodiny pochádzate?

Otec a mama boli učitelia. Otec bol riaditeľ školy, neskôr pôsobil tu v Revúcej ako vedúci Odboru školstva.

A učili, predpokladám, literatúru.

Áno, (smiech) predpokladáte správne. Učili aj literatúru. A obaja učili mňa aj môjho brata a vzťah ku knihe vo mne pestovali prakticky od detstva. Mám na to veľmi pekné spomienky i keď je veľmi nevďačné byť dcérou a zároveň žiačkou svojich rodičov. Keď nik z triedy nevedel, ja som vedieť musela. Vždy. Jednoducho vkladali do mňa veľké nádeje, ako do svojho dieťaťa. Boli prísni, ale spravodliví.

Čo je spravodlivé na tom, že na Vás kládli väčšie nároky, ako na ostatných?

Dnes, keď sa na to pozriem spätným pohľadom, musím povedať, že som im za to vďačná. Viac  som sa musela ‚obracať‘ a to ma naučilo k mnohému prakticky a pritom tvorivo pristupovať.

Čo ste v detstve radi čítali?

Prešla som od rozprávok, cez dobrodružné a zamilované príbehy a potom už všetko možné. Faktografickú literatúru, svetovú tvorbu, akurát snáď ‚mayovky‘ ma nejako obišli. Čo však mňa špeciálne zaujímalo už v školskom veku, bola poézia. Rada som ju čítala aj recitovala a chodila som recitovať aj na súťaže.

Na Hviezdoslavov Kubín?

Áno, presne tak. Ale bola aj súťaž ruskej poézie Puškinov pamätník. Aj tam som recitovávala. A svoje súťaženie som zúročila v dospelosti ako certifikovaný porotca. Takže som zamenila prednes za naslúchanie výkonom iných. Zároveň pracujem so žiakmi od najnižších až po celoslovenské kolá súťaží. Či už je to Hviezdoslavov Kubín, Šaliansky Maťko, Zlaté pero, Zlatý vlas a podobne. Venujem sa rétorike, na ktorú sa zvlášť špecializujem a to ako pre základné, tak aj stredné školy a vlastne sprevádzam  žiakov až po celoslovenské kolá.

Spomenuli ste rétoriku. Aký má význam pre mladých ľudí práve rétorika?

Je veľmi dôležité aj v praktickom živote, poznať zásady, ako osloviť, akým spôsobom upútať pozornosť. Obsahom i formou. Napríklad na pracovnom pohovore. Opäť je to v spojení s čítaním. Ak má človek veľa načítané, pamäť sa mu cibrí a zároveň rastie úroveň jeho kombinačných a jazykových schopností. A jeho slovný prejav sa neustále vylepšuje.

Vráťme sa teda ešte k Vášmu vzdelaniu. Čo bolo po základnej škole?

Po základnej škole som vyštudovala gymnázium a potom knihovnícku nadstavbu.

A sme doma. Takže ste sa úzko zaoberali knihou skutočne od útlej mladosti.

Zároveň som istý čas učila na špeciálnej základnej škole, venovala som sa logopédii, ktorej sa okrajovo venujem dodnes. Rada pracujem s deťmi a mládežou aj zo znevýhodneného prostredia, učila som chvíľu v materskej škole. Dodnes sa tieto skúsenosti premietajú do mojej práce ako kníhkupca, tak aj do činností, ktoré vykonávam s deťmi. V letných mesiacoch v rámci iných projektov  organizujem čítania kníh pre rómske deti priamo tu v obchode. Jedná sa o projekty zamerané na čítanie s porozumením tak, aby deti vedeli prečítané použiť aj v hovorovej reči a zväčšoval sa im rozsah výrazových prostriedkov.

Neskôr som prešla pracovať do knižnice, ešte stále v socializme, ale opäť to bola špecializovaná práca najmä s mladými. V rámci vtedajšieho Rožňavského okresu to boli hlavne súťaže s učňovskou mládežou, kde sme v tých dobách so študentmi povyhrávali, čo sa dalo. V súčasnosti sú z nich dospelí ľudia, ktorí majú vlastné rodiny a deti. Mnohí z nich majú dodnes vzťah ku knihám. A ja cítim istú radosť a spokojnosť nad tým, že som k tomu svojim dielom prispela aj ja.

Neskôr som prešla na pozíciu správcu mestského múzea, kde som pracovala dlhé roky a potom som sa vrátila späť do kultúry, ako odborný pracovník v Mestskom kultúrnom stredisku, kde som mala opäť na starosti hlavne deti, mládež a folklór.

Ako by ste charakterizovali vplyv školy na mladú generáciu.

Ako rozhodujúci. S deťmi je nevyhnutné začať pracovať od útleho veku. Budovať základ ich osobností. A nemajú to dnešní učitelia vôbec jednoduché. V časoch keď všade vládnu sociálne siete, keď sa mladí dohovárajú SMSkami, vplývať na nich napríklad, aby čítali hodnotnú literatúru. Aby pracovali na sebavyjadrení. Mladí sa v dnešnej situácii vlastne nepotrebujú vyjadriť tak, ako to bolo v minulosti, nepotrebujú povedať nič navyše, všetko prebieha rýchlo pomocou sietí a elektronických médií. Príde však chvíľa, keď opustia školu a majú problém. Práca školy je v tomto smere neoceniteľná, ak v nej pôsobia učitelia, ktorí sú zároveň osobnosťami.

Pani Kršková, vy ste v rámci mojich rozhovorov prvý kníhkupec, ktorý nie je takpovediac tradičným kníhkupcom. Tradičným v zmysle že sa etabloval či už v socializme, alebo tesne po 89.roku. Podnikať ste začali vlastne až v rozbehnutom kapitalizme.

Prvé kníhkupectvo som otvorila v 2007 roku, takže tento rok budeme oslavovať desiate výročie. Myslím, že to malo svoje opodstatnenie a svedčil o tom aj záujem zo strany ľudí o knihu tu v Revúcej.

Robila som to vtedy súbežne s prácou v kultúre a malo to aj výhodu, že som sa v kultúrnej branži pohybovala, poznala som množstvo spisovateľov, desať rokov som viedla literárny klub, takže to bolo, ako keby som preniesla časť literárnej kultúry do kníhkupectva.

Aj ja sa pamätám, že hneď od začiatku ste patrili k veľmi aktívnym organizátorom besied s autormi.

Zo začiatku som viac spolupracovala na besedách s vašim vydavateľstvom. Dnes sa mi skôr darí oslovovať autorov priamo. Využívam možnosti nadviazať kontakty, kde sa len dá. Som pravidelnou návštevníčkou Bibliotéky, pritom tam ani tak nechodím pozerať knihy, ako skôr hľadať kontakty. Snažím sa byť na všetkých mne dostupných aktivitách, pri ktorých sú sprievodným programom besedy, práca s deťmi, tvorivé dielne, divadelné predstavenia a podobne. Neváham osloviť tých správnych ľudí. Z vašich autorov sa kontaktujem napríklad s Jozefom Banášom, Andreou Coddington, ale aj ďalšími.

Neostali pri jednom kníhkupectve, ale okrem Revúcej ste postupne pootvárali kníhkupectvá v Rimavskej Sobote a v Rožňave. Usporadúvate besedy aj tam?

Áno. V Rimavskej Sobote mám menší priestor, preto spolupracujem s bývalými kolegyňami z Mestského kultúrneho centra a besedy či ďalšie programy a akcie robíme v ich priestoroch. V Rožňave sme otvorili kníhkupectvo len v novembri minulého roku, takže sme toho ešte veľa nestihli, ale máme plány. Privítali sme tam Gustáva Murína na podpisovej akcii, keď prechádzal knižnicami a robil v nich besedy. S Gustávom sa poznám dvadsať rokov. Z toho desať rokov sme boli v organizačnom tíme jednej súťaže o vedecko-fantastickej literatúre s názvom Reussova Revúca, ktorá bola veľmi úspešná. Gustáv Reuss bol zakladateľom slovenskej vedeckej fantastiky. Žil a tvoril ešte pred Julesom Vernom a bol pôvodom Revúčan. Súčasťou tímu bol aj Peter Jaroš či Dušan Mitana. Na jeseň napríklad v Rožňave pripravujeme besedu s autorkou Ikaru p. Širokou, ktorá napísala knihy Jabloňové lásky, Tiene bieleho orgovánu, Polámané krídla a ďalšie. Žije v Nemecku, ale pochádza z Revúckeho okresu. Proste získavam autorov, kde sa dá a pracujem s nimi.

A to ešte stále nie je všetko. Ja o vás viem, že sa zaoberáte aj komunálnou politikou.

Je to tak. Vykonávam funkciu poslankyne mestského zastupiteľstva a zároveň som predsedníčkou Kultúrnej a školskej komisie. Snažím sa byť nápomocná pri tvorbe celého spektra kultúry v Revúcej.

Váš záber činností je skutočne úctyhodný. Ako sa to dá zvládnuť?

Všetko je v ľuďoch. Keď človek má okolo seba správnych ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť, pohne zemeguľou. Práve to bolo to najnáročnejšie, nájsť vhodných spolupracovníkov do jednotlivých kníhkupectiev, a preto si nesmierne vážim tých, ktorí preukázali schopnosti samostatnej práce. Tu v Revúcej mám pracovníka, ktorý pre mňa pracuje osem rokov. Nedám na neho dopustiť. Aj ja som v kníhkupectve prakticky denne, ale sama by som to v žiadnom prípade nemohla zvládnuť. Nikdy však nežiadam od zamestnancov, aby robili to, čo sama nerobím. Aby zvládali to, čo nedokážem aj ja. V žiadnom prípade nie som typ autokratického šéfa, ktorý spoza stola prikazuje iným. Všade kde treba pomôcť, pomáham, všade kde treba zastupovať, idem a v plnej miere zastúpim zamestnanca.

Za desať rokov podnikania ste otvorili tri predajne...

Štyri. Istý čas som mala otvorenú aj predajňu v Tornali, keďže ma vtedy presvedčili tamojší pedagógovia, že tam nie je predajňa slovenskej knihy. Tá však nevynášala a z nej sa nakoniec asi pred štyrmi rokmi vyformovala predajňa v Rimavskej Sobote. Posledné kníhkupectvo som otvorila v Rožňave v minulom roku. Snažila som sa vyplniť istú medzeru, ktorú som v knižnom svete v rámci tohto regiónu vnímala.

Stíhate popri všetkej práci nájsť si ešte čas na knihu? Čítate?

Áno. Stále čítam. Televízia u mňa funguje akurát tak ako prehľad spravodajstva.

Akému žánru dávate prednosť v súčasnosti?

Čítam skoro všetko. Dokonca aj veci, ktoré ma až tak nebavia. Tie dokážem len tak ‚preletieť‘, len aby som mala prehľad pre zákazníkov. Knihy ktoré ma zaujímajú, však čítam podrobne. A veľa sa venujem detskej knihe.

Dávate potom spätnú väzbu aj personálu?

Samozrejme dávam. Navyše aj oni majú za úlohu čítať. Každý sa musí zoznámiť s knižnými novinkami. Napríklad kde sa striedajú dvaja v predajni, musí ten, kto preberá nový tovar  nechať kolegovi pripravenú vzorku každej novinky. Každý z nás si musíme v danej knihe pozrieť minimálne anotáciu, recenzie, zistiť si o autorovi základné informácie, či je na trhu a čo všetko napísal, čo ponúkame podobné v danom žánri od iných autorov a podobne. Samozrejme nemôžem donútiť pracovníka, aby podrobne čítal napríklad kriminálky, keď viem, že ho nezaujímajú. Každého však zaujíma niečo iné a potom sa vo výsledku navzájom dopĺňame.

Už sme spomínali, že vaši pracovníci musia robiť samostatne.

Ako som sa už zmienila, nemôžem byť všade. Preto musia byť pracovníci počítačovo zruční na užívateľskej úrovni. Musia si robiť objednávky cez web sami, podľa dopytu zákazníka, sami musia pracovať s tovarom, správne ho vyložiť a ak treba, tak ho odprezentovať. Napriek tomu, že sa sortimentom zaoberáme, často sa stáva, že príde zákazník s požiadavkou na knihu, ktorej názov či autora nepoznáme. V takom prípade musí každý z nás zareagovať. Vyhľadať si príslušné informácie na internete a pokúsiť sa daný titul objednať. Navyše máme vytvorenú akúsi šablónu, pomocou ktorej vieme, ktoré vydavateľstvo máme kde objednávať.

Ja si ani neviem predstaviť, že by som prácu so svojimi spolupracovníkmi robila inak, menej precízne. Ten predavač proste musí fungovať plnohodnotne za akýchkoľvek okolností.

Rastie počet dodávateľov, počet vydavateľov. Objem knižného sortimentu sa neustále zväčšuje. Aký máte názor na sústavne sa rozširujúcu ponuku?

Na jednej strane je to nesporne pozitívum. Na strane druhej mnohí zákazníci, majúci istý rozhľad a zvyknutí na určitý štandard, čoraz častejšie nachádzajú také knižné tituly, ktoré sa im neoplatí vôbec čítať. S kvantitou nie vždy rastie kvalita. Prejavuje sa to akousi ‚rýchlokvasnosťou‘ a štylistická úroveň mnohých titulov je na úrovni žiaka strednej školy. Zároveň tým, že sa tlačí tak veľké množstvo kníh, geometricky pribúda tlačových chýb, preklepov, ba aj hrubých gramatických chýb. Niekedy mi to pripadá, ako dielo študenta, ktorý si potrebuje na poslednú chvíľu vytlačiť svoju úlohu do školy a netuší, ako má taká práca štylisticky aj typograficky vyzerať. Predložky, odstavce, všetko zliate do jedného neprehľadného celku, ktorý vôbec nepozýva k čítaniu. Pritom sa stretávame s tým, že aj takéto knihy majú značnú reklamnú podporu. Potom sa musím pýtať, kde je tá latka úrovne výpovednej hodnoty takýchto knižných diel a čím by práve takéto knihy mali byť prínosom pre čitateľov?

Oslovujete aj vydavateľov špecifických žánrov?

Pomerne málo a to len na objednávku zákazníka. Ja by som si veľmi priala, mať v ponuke aspoň jedného zástupcu z každej knižnej novinky. Hoci aj z diel rôznych občianskych združení a záujmových organizácií. Ale nie je to možné. Jednak priestorovo, veď žiadne kníhkupectvo nemá miesta navyše a zároveň aj absenciou samotnej informácie. Stretávame sa z rôznymi dopytmi návštevníkov kníhkupectva. V takom prípade si vyhľadáme konkrétneho vydavateľa a zvažujeme, či sa jeho sortiment oplatí držať v kníhkupectve, alebo len uspokojiť toho konkrétneho zákazníka a ďalej sa mu nevenovať.

Predstavte si seba, ako sedíte v pohodlnom kresle a do rúk beriete knihu. Čo očakávate, že sa udeje?

Že sa dostanem do sveta príbehu a prestanem reagovať na okolitý svet. Nepotrebujem však, aby sa to stalo bezpodmienečne hneď. Knihu neodkladám len preto, že ma po piatich stranách neupúta. Som v tomto smere trpezlivá. Na čítanie sa pripravím napríklad aj tým, že si prečítam predslov. Pozriem, kto prekladal text, obálku, anotáciu na nej. Prečítam si o autorovi, proste zaoberám sa knihou komplexne.

Občas si prečítam aj ľahké, dvojhodinové príbehy, keď chcem úplne relaxovať a nerozmýšľať nad ničím komplikovaným. Ale vychutnám si aj veci náročnejšie. Nerada pozerám kriminálky a trilery v televízii. Vadia mi drastické scény. Ale v knižnej podobe ich čítam rada. V takejto podobe sa môžem báť bez problémov.

Ak sa mi prečítané myšlienky páčia, robievam si výpisky. A používam ich pri príhovoroch, besedách, literárnych podujatiach. Rada používam citáty z kníh. Ja si už ani neviem predstaviť, že by som nebola s vôňou knihy, s obsahom, s autorom a zároveň so zákazníkom kníhkupectva. S veľkým dôrazom na detského čitateľa. Stále robím pre školy. Zážitkové čítanie, čítanie s porozumením, tvorivé čítanie. Spolupracujem s pražským vydavateľstvom Thovt, s jedným jeho zástupcom, ktorý robí motivačné semináre pre deti. Ja využívam ich šablónu, ktorú si dotváram vlastnou fantáziou a pripravujem podujatia pre deti, ktorých podstatou je fiktívne vytvorené knižné more, z ktorého plnením rôznych úloh zachraňujú deti knihy a postupne sa prepracovávajú na ostrov. Tam ich čaká papagáj Čigram (čitateľská gramotnosť) s ďalšími úlohami. Tie sa nevypracovávajú písomne, ale treba ich prerozprávať. Takže si deti cibria pamäť, porozumenie a schopnosť štylizovať odpovede do viet. Takéto podujatia sa im nesmierne páčia.

To si viem skutočne predstaviť. S ktorými ročníkmi ZŠ najviac pracujete?

Pracujem kompletne so všetkými ročníkmi od druhého po deviaty. Nedávno som bola v štvrtom ročníku na jednej škole, kde spolupracujem s tamojšou pani učiteľkou na amatérskom divadle a recitačných pásmach. A tam sme rozprávali s deťmi o knihách. Ja som pri jednej príležitosti povedala, že ‚tá kniha vonia‘. Bolo veľmi milé, ako potom deti jedno za druhým privoniavali ku knihám a hovorili, že listy tak pekne voňajú drevom a múdrymi písmenkami.

Popri počúvaní o vašich úžasných aktivitách som sa prakticky zabudol opýtať sa na rodinu a deti.

Manžel mi, žiaľ, umrel. Mám jedného syna.

Aj on je taký knihomoľ?

Na začiatku pomáhal v obchode. Neskôr sa odsťahoval do zahraničia a ide si svojou cestou. Samozrejme, že vzťah k dobrej knihe a dobrému filmu mu ostal. Podobne aj k spoločenským hrám.

My sme boli prakticky celá rodina čitateľská. A milovali sme spoločenské hry. Zároveň ak aj bol človek sám s knihou, bol vždy zároveň súčasťou rodiny. Veľmi dobre sa na to pamätám. Rodičia každý vo svojom kresle, my deti na gauči, alebo na zemi, každý v ruke knihu. Ja čítam veľa, ale môj brat je doslova čitateľským fanatikom. Číta prakticky všade, kde sa len trochu dá. Kedykoľvek mu čas dovolí. V električke, lietadle, na zastávkach... Aj posledné peniaze dá za knihu. Má neskutočnú pamäť a dokáže konkrétne odstavce kníh prerozprávať pri úplne inej príležitosti pokojne aj o pol roka neskôr.

Aj u vás je v rámci života a úspechu kníhkupectva najdôležitejšie budovanie vzťahov so zákazníkmi?

Samozrejme. Zákazník nemôže ostať anonymný. Najmä v takýchto provinčných kníhkupectvách, aké prevádzkujeme my. Keď sa u nás dobre cíti a sú opakovane uspokojené jeho potreby, stáva sa časom takým rodinným členom. U nás služba zákazníkom prebieha tak, že sa SMSkou, telefonicky, alebo mailom dáva na vedomie, že knihy už prišli.

Čo je to pre vás pravda?

V dnešnom svete pravda? To je veľmi ťažké. Pre každého je pravda niečím iným. Iné je pravda pre demagóga, ktorý vidí len to svoje hľadisko. S takým človekom väčšinou ani nemá zmysel ísť do rozhovoru. Nedokáže sa otvoriť natoľko, aby si pripustil, že by sa na vlastnej pravde mohol aj spáliť. Alebo že ho môžu vlastné tvrdenia zradiť. Pravda sa pre mňa odvíja od činov, ktoré priamo vypovedajú o tom, či som schopná a ochotná rešpektovať aj postoje iných. Nadarmo budem hovoriť o sebe, že som tolerantná, keď v skutkoch budem mať potrebu potierať iných. Pravda sa odvíja od prežitkov a skúseností. Vyvíja sa, môže sa aj meniť pod vplyvom nových informácií. Pravda ide ruka v ruke so skúsenosťami. Človek svoje postoje vekom a vlastným vyzrievaním prehodnocuje.

Splnili sa Vaše životné očakávania?

Priznám sa, naozaj som si nemyslela, že to bude až také ťažké. Také náročné po všetkých stránkach. Splnili však sa moje sny. Od mladosti som snívala, že budem mať kníhkupectvo. Som tomu veľmi rada. A bola by som rada, aby snívali aj druhí. A úplne najradšej s knihou, ktorú si u mňa kúpia...

Pani Kršková, veľmi pekne ďakujem, že ste mi dovolili vyspovedať Vás.

Aj ja ďakujem a pozdravujem do Ikaru.

 

Rozprával sa Roman Dulgerov

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňáka k únosu Vietnamca doteraz nikto nevypočul

Bývalého ministra vnútra ani nepredvolali.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo sa gang financovaný Kremľom usídlil na Slovensku

Aké je posolstvo Nočných vlkov u nás.


Už ste čítali?