Kto býva s medveďom

Autor: Roman Daniel Baranek | 25.5.2006 o 13:01 | Karma článku: 11,37 | Prečítané:  3371x

Kto so mnou býva? Predsa Macko. Ja neviem ako vaši partneri a partnerky, ale ten môj keď zistil, že som tu okamžite mi oznámil - aj ja tam raz napíšem. Nedebatoval so mnou. Jednoducho mi to oznámil. A ja urobím všetko čo mu na očiach vidím. Takže toto je niečo veľmi dôležité. Chcel to Macko takže musí byť. (Vôbec netuším či neporušujeme blogerský kódex keď uverejňujem text nezaregistrovaného človeka, ale verte mi - je mi to jedno)

Ahoj otec.

Už dávno som ti chcel napísať, ale vieš, ako to chodí. Času je málo a v človeku driemú dve "ja". Jedno je aktívne a to druhé lenivé ako voš v zime.

Vieš, ja by som toho mal na srdci viac.

Tak najprv, keď som sa po prvom rocniku VŠ vrátil domov, fakt som nevedel, komu to mám zavesiť na nos. Bol som taký celý ešte značne pubertálny a zakomplexovaný a hlboko do seba zahľadený. Len mini krôčik od egoizmu. No tak som si povedal: "Keď si otec, tak pomáhaj!"
Ešte dnes ťa vidím, ako si sa spotil. Stále vidím tú kvapôčku potu na konci toho tvojho veľkého „frniaka“. Povedal si niečo ako: „Joj, Romam, tak toto je zle. Fakt sa ti páčia? Veď som na tebe nič nevidel. To neexistuje! To si len nahováraš! Vieš čo, keď to raz skúsiš s dievkou, zapáči sa ti to...“

Nuž, skúsiť som skúsil, ale nezapáčilo sa mi. Vlastne to bolo fiasko ako hrom. Keď som predčasne odchádzal z VŠ, lebo som si myslel, že tento problém treba hneď a zaraz vyriešiť a neznesie to žiadny odklad, zanechal som tam jedného spolužiaka. Bol dosť dobrý kamarát na všetko, ale nie dosť dobrý na moje široko rozvetvené komplexy, ktorým čeliť vyžadovalo úsilie Sizyfovo. A ty otec, si rozhodol. „Ideme to liečiť!“ Čo si mohol vediet, kam ma tá liečba dovedie? Doktor bol pre teba vždy autorita, akýsi vševed, ktorý keď švihne čarovným prútikom, všetko patologické zmizne. "Ale nehovor, že nie!" Na doktorov si síce na oko nadával, ale v skutočnosti boli pre teba „hlavy pomazané a všemocne“. No a potom, keď som v dôsledku „liečby“ začal vyvádzať všetko možné, veď vieš:"cvokárne, lieky, depky, sebevraždenie" a iné spoločensky nevhodné aktivity, pamätám ako si hovoril: „Začni sa konečne chovať normálne!“ Viem, bol si celý bez seba od strachu o mňa, ale priznaj si, že aj o to, čo na toto všetko povedia ostatní... Tá veľká a hlavne kritická väčšina. Ale, a to ti musím jednoznačne uznať, zvládol si to. Dokázal si, že na mne záleží viac, ako na nejakom rozpapuľovanom anonymnom Janovi, ktorý si len na malú chvíľu potreboval „nahoniť“ vlastné ego, ale v skutočnosti to ani tak nemyslel. Dokonca si sa veľmi príjemne porozprával aj s mojim Medveďom (ako sa teraz nazýva). Keď bol u vás na návšteve, ani si nešiel prespať k môjmu staršiemu bratovi, ako si sa zastrájal.

Viem, nemal si to ľahké. Nemal si ani základné informácie, de facto si celý život prežil v malom mestečku s veľmi tradičnými hodnotami, či ako sa to puritánstvo a ohraničenosť uvažovania nazýva. A naučil si sa, keď aj nie byť na mňa hrdý, tak aspoň tolerovať, aký som.

Často si sa sťažoval, na zdravotný stav. Čiastočne sme to považovali za hypochondriu, takže keď si sa naposledy sťažoval na bolesť v žalúdku, len sme, prepáč, mierne vyvrátili oči, veď už to bola známa pesnička. A tie tvoje okrídlené výrazy typu: „Veď sa ty prídeš na môj hrob vyplakať!, či napríklad: Tebe sa oči otvoria, keď mne sa zavrú!“ a pod.
Čo ťa to prosím ťa napadlo, hneď tri mesiace na to len tak „nirdix - dirnix“ pobrať sa. Konečne si naplnil svoje čierne vízie. A ja sa stále neviem zbaviť dojmu, že niečo nebolo tak, ako malo byť. To, že ľudia žijú a umierajú je fakt, z ktorým sa dá zmieriť. Len nejako stále neviem prečo po tebe ostalo také prázdno. Alebo že by taká prchavá substancia ako svedomie, mi pokoja nedá?

Otec, v živote si toho dosť veľa povedal a mal si takú vlastnosť, že čím menej sme ťa počúvali, tým si hovoril hlasnejšie. A to až dovtedy, kým sme si uši nezaliali voskom. A tak sme zrejme popri tej záplave slov nepočuli to, čo bolo dôležité. A možno práve to dôležité si ani nekričal, ale len šepkal. Možno preto teraz, keď si dočasne „mimo“ stále podvedome načúvam, do slova a do písmena uši natŕčam. A niekedy sa mi aj marí, že počujem, alebo aspoň tuším. Ale rýchle to prejde. A zase prázdno. Na chviľu som ťa počul na svojom poslednom holotrópnom dýchaní. Verím, že aj ty počuješ mňa.
Tak si to tam uži a skoro sa vráť!

Tvoj syn Roman


tenjeho

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

V poslednej chvíli

Toto pán Galko s partiou stihli doslova v nadstavenom čase. A od prvého marca nazad do Kauflandu.


Už ste čítali?