Už v Odkiaľ Macko pochádza 2 somuviedol, že pred odchodom do Bulharska som bol veľmi vyklepaný a plnýmindrákov. To však je len veľmi stručné zhodnotenie stavu môjho psyché.Tie mindráky totižto vyplývali z obrovských vnútorných pochybností,ktoré som vtedy mal.
Predstavte si chlapca z malého mestečka, v ktorom o homosexualite bolopočuť, ako o niečom úplne zvrátenom a nenormálnom. Kde každý druhý vtipopitého kunčafta v krčme niesol vďačný biľag ružovej. Ešte dnesspomínam na rozprávanie môjho otca o vojenčine, kde z mne nejasnýchdôvodov došlo k prezradeniu identity jedného mladého vojačika. Veľmifarbisto mi opisoval, ako ho ostatní vojaci týrali; ... tak a je to tu,melodrámy. Ľudia sa často a s obľubou vracali k tématike jedného nešťastníka, ktorý si odsedel "natvrdo" zneuživaniemaloletých. Zrejme mal objekt jeho záujmu menej ako 18 rokov, čo bolo vtých dobách trestné. Svoje si za svoj aj z môjho pohľadu nesprávny činodsedel. (rovnako sa mi to nepáči pri 16 ročných dievčatách..) Mohol ajstokrát oľutovať. Ľudia však už nezabudli. Najmä tí krčmoví...
Tak a teraz ja, chlapec bez akýchkoľvek informácií som si vyhľadal vnejakom lexikóne definíciu homosexuality. A tam bolo napísané niečoako: "Sexuálna deviácia, pri ktorej jedinca sexuálne priťahuje osobarovnakého pohlavia a ktorá je za istých pomienok liečiteľná. Koncomšesťdesiatych rokov bola vyňatá zo zoznamu trestne stíhaných deviácií.Neliečeným jedincom sa však spoločnosť vo väčšine prípadov vyhýba."Zhruba takto bola homosexualita zadefinovaná ešte aj v polovici 80.rokov minulého storočia.
Ja mám byť odľud? Niekto, komu sa všetci vyhýbajú? Ten femínnypreafektovaný úbožiak, ktorý sa občas objaví v zahraničnom filme vtedy,keď scénarista nevie, ako ďalej? Nie, to takto byť nemôže. A vôbec,nájdem si babu a vyskúšam to. Veď sa mi to možno zapáči. Ostatne ajľudia v meste hovorili o tom, či onom, o kom si už mysleli, že nebudenormálny. A vidíte, oženil sa. A už má druhé dieťa. A je úplnenormálny...
Nuž chcel som skúsiť, už na strednej som sa pokúšal. Ale keď už začalo"hroziť" niečo intímnejšie, zbabelo som zdupkal. Tak som sa bál. Bálsom sa, že proste zlyhám. Jednoducho cítil som, že niečo vo mnenefunguje tak, ako má. Najmä môj posledný stredoškolský pokus ma dosťmrzel. A cítil som sa previnilo. Najprv dievča balamutím a potomodskocim...
Tak a v tomto stave mysle som prišiel do Bulharska. Na istú dobu podvplyvom nových zážitkov, akoby som pozabudol na svoje problémy. To všaklen dovtedy, kým sa neobjavil niekto, kto sa ku mne príblížil oveľabližšie, ako by som si mohol nahlas priať, ale ako som zároveň vnajhlbšom kútiku duše mohol dúfať. A nebola to baba. Bol, to chalan. Aja som prežíval vrcholné blaho a rozkoš a chvíľu aj hlboký cit ruka vruke so strašnými depresiami. Chlapec vlastne ani nebol ako ja. Lendokázal prijať mňa, ako akúsi náhradu za absenciu niekoho vhodnejšiehoženského pohlavia. To, čo bolo pre neho len akési nezáväznékompenzovanie túžby po nehe a len fyzické odbúranie sexuálnehopretlaku, mne prinášalo nesmiernu rozkoš a zároveň nesmierne výčitkysvedomia.
Po prvom ročníku vysokej školy sa stala jedna veľmi zásadná vec. Počasletnej brigády na Slovensku sa do mňa zamilovala jedna žena. Vlastne,zrejme uz bola zamilovaná dávnejšie, len vtedy to naplno prepuklo. Ateraz všetci moralisti pozor. Ja som mal devätnásť a ona zatridsiatkou. Veď už mala vtedy pätnásťročnú dcéru.
Ona sama bola napriek svojim rokom veľmi nevyzretá a nesmiernenešťastná. Vydávala sa veľmi mladá, viac menej z trucu za niekoho, kohonedokázala mať rada. Ja so svojou citlivou dušou, prenikavou túžbou poláske a mladosťou som ju uchvátil. Ona citovo veľmi vyprahnutá vrhla sami do náručia. A ja som si povedal: "Teraz, alebo nikdy."
Dopadlo to vtedy úplne katastrofálne. Totálne zlyhanie. Aby stepochopili, ono by vlastne ani pre mladého, sexuálne vyhladovanéhohomosexuála nemal byť veľký problém dokonať styk so ženou do úspešnéhokonca. Lenže, to by to nesmel byť frustrovaný mladý homosexuál, akýmsom bol ja. Pre mňa to znamenalo jediné. Zlyhal som. Nemôžem žiť takýživot,ako všetci ostatní. Nebudem mať deti...
Dnes sa nad tým usmievam. Ale vtedy to bol proste "prúser". A navyše,už nebolo možné len tak vycúvať, ako predtým. Táto žena sa do mňazamilovala a nehodlala sa len tak vzdať. A to najmä preto, lebo naprieknezdaru v intímnej chvíli so mnou prežívala pocity, aké nikdy predtým.A už vôbec nie so svojim manželom.
Volala mi, prosila ma, aby som sa s ňou stretol, že mi nechcelaublížiť. Dokonca som podľahol jej prosbám a stretol sa s ňou ešte raz.Samozrejme dopadlo to rovnako. Bol som úplne bezradný. A ona tiež. Aešte niekoľkokrát sa ma pokúsila vyhľadať. Opakovane dokonca aj pomnohých mesiacoch a dokonca aj cez môjho vtedajšieho psychiatra. Ženskáláska a vášeň je nesmierne silná. A ja ju určite za ňu súdiť nemôžem.To skôr seba. Veď ja som jej ublížil viac...
A viete čo som urobil? Všetko som povedal otcovi. Teda všetko nie. Len to podstatné. Všetko ostatné sa aj tak postupne dozvedel.
Keď sa spamätal zo šoku, ktorý zažil a verte, bol to pre neho dosťveľký šok, došlo samozrejme k popretiu. A že som si vybral zlú ženu natakéto experimenty, že to musí byť v prvom rade skúsená žena, ktorá maz toho dostane. Snažil sa, ako vedel. A ja dnes cítim, že bol veľkýomyl žiadať o pomoc človeka, čo ako mi bol blízky, ale ktorý o tejtoproblematike vedel ešte menej ako ja a navyše bol úplne zviazanýkonvenciami. Vlastne som mu aj v članku na tomto blogu venovanom jemuukrivdil. Veď on vlastne nepovedal, ideme to liečiť. To som povedal jaa on sa toho chytil, ako topiaci sa slamky.
Ešte raz som sa vrátil do Buharska. A trápil sa tam až do konca zimnéhosemestra. Ale už som nebol tým, čím predtým. Prestal som sa učiť.Prestal som chodiť na prednášky. Bol som len ja a moje trápenie.Dokonca som sa prestal ozývať domov rodičom. Chudáčkovia moji, muselisa veľmi báť. Moje depresie sa prehĺbili do úplného dna. Začal somvylietať zo skúšok. A vtedy som si povedal: "Musíš sa vrátiť domov!Musíš ten problém nejako vyriešiť! Akokoľvek, len vyriešiť..."
Tak som sa rozlúčil s Bulharskom. S veľkou bolesťou v srdiečku. Sovšetkými, ktorých som mal rád. Rozlúčil som sa s tým, že sa eštevrátim. Veľmi som sa chcel vrátiť...
Nikdy nezabudnem na tú cestu domov v lietadle. Až tam sa všetko vo mne uvolnilo a ja som len plakal a plakal...
Tak milí moji, snáď pre dnešok stačilo. Čo poviete. Napriek tomu, žesom so sebou skutočne vyrovnaný, niektoré spomienky bolia. A verupobolieva aj takéto osobné odhaľovanie svojho vnútra. Pokračovanienabudúce.
tenjeho
