Ako Macko povedal "b" 4

Autor: Roman Daniel Baranek | 26.9.2006 o 12:00 | Karma článku: 9,80 | Prečítané:  3333x

Je večer, už vcelku pokročilá hodina a ja sadám k počítaču s dosť zmiešanými pocitmi. Keď som začal písať túto sériu článkov prvým článkom Odkiaľ Macko pochádza, vôbec som netušil, ako sa to všetko vlastne vyvinie. Skutočne moje rozhodnutie podeliť sa s vami o svoje prežitky dozrelo postupne počas písania jednotlivých časti a vlastne som ani netušil, že to vydá na takú veľkú sériu. Trochu som počas písania svojej "storry" vychladol. A tak trochu strácam motiváciu. Prečo? Ani neviem. Možno preto, že všetko to, čo som popísal chutí príliš sladko - kyslo a ja začínam byť trochu vnútorne zahltený, možno preto, že záplava slov, ktoré som tu v poslednom období vychŕlil, vôbec nepopisuje moje skutočné vnútorné pocity, lebo lepšie ich opísať jednoducho nedokážem.

Som opäť v cvokárni. A táto je veru dosť krutá. Vôbec sa nepodobá na tú, v ktorej som sa "liečil". Strávim tu tri týždne. Bez pretvárky, bez nadsázky najhoršie tri tyždne v mojom živote.

Veľká, vlká, studená a tmavá. Taká je budova, do ktorej som sa dostal. Chvíľa uvolnenia, ktorú som zažil na ARE je nenávratne preč. Ja som totálne zhrozený. Psychiatria má len dve oddelenia. Na prvom poschodí oddelenie ľahších pacientov a na druhom poschodí oddelenie ťažších problematických, alebo nezvládnuteľných pacientov. Ja som prirodzene prišiel na oddelenie ľahších pacientov. Tí ľahší, boli zmesou dlhodobo chorých pacientov, ktorí boli v utlmenom štádiu (ani neviem, ako inak by som to nazval...), alkoholikov, ľahších psychóz a len zlomok neurotikov...

Nie, toto určite nebolo prostredie vhodné pre akútneho neurotika tesne po pokuse o sebevraždu a totálne psychicky na dne. Teda ešte stále nie na dne. Na dno som sa dostal až tu. Vôbec som sa nedokázal na nič iné sústrediť, ako na to, že musím preč odtiaľto. Za každú cenu. Kamže sa len podel ten môj ochotne nepremyslený súhlas na ARE, ísť okamžite sem. Aby som sa odizoloval od vonkajšieho sveta. Aby ma nenapadlo skúsiť to znovu... Ako keby som mal na výber...

Triasol som sa tak, že som sa nedokázal ani na chvíľu skľudniť. Nedokázal som sa v pokoji najesť, či napiť. Bolo mi neustále zima. Bál som sa úplne všetkého.

Ošetrujúca lekárka si ma zavolala už v ten večer, keď ma priviezli. Zotrvala so mnou v pomerne dlhom rozhovore. Vôbec si napamätám o čom sme spolu hovorili. Len viem, ze som sa jej snažil vysvetliť, že to tu nevydržím. A ona sa ma snažila presvedčiť, že tu sa dá celkom slušne vegetiť, len nech nevymyšľam. A že tu musím ostať, lebo tu má na mňa čas a môže sa mi venovať...

Každé ráno bolo rovnaké. Vyhnali nás z izieb na chodbu a pootvárali všetky okná na chodbe, jedno aké bolo počasie. Ležanie v posteliach bolo zakázané. Pre mňa nesmierne krutý zákaz. A čakalo sa na vizitu. Vizita prebiehala tak, že všetci sedeli na chodbe dlhej ako vo väznici, prípadne sa premávali po chodbe, ktorú sa zároveň snažili poumývať dosť neurotické upratovačky. Celé to trvalo doobedie, len pár pacientov vždy išlo na pracovnú terapiu. A tu tam si vyvolali niekoho vyvoleného spomedzi pacientov. Ten potom na pár minút zmizol vo vyšetrovni, kde sa na neho pozrel primár aj s ošetrujúcim lekárom. Väčšina pacientov sa však nedočkala. Prečo aj? Všetko bolo jasné, stanovené a oddiagostikované. Každý bral lieky a injekcie ako mal a keď aj nechcel aj tak musel, tak o čom by sa kto s nim radil...

Teda to som ale zasa niečo napísal. A to som v minulej časti sľúbil, že sa už začne všetko na dobré obracať. Tak keď obracať, tak teda obracať. O tomto svojom trojtýždňovom pobyte by som zrejme dokázal napísať ešte niekoľko dosť chmúrnych odstavcov. Ale kašlem na to. Načo to vôbec písať. Alebo možno raz, keď budeme s Medveďom končiť nejakú sériu slnkom zaliatych, radostných a presvetlených článkov, tak sa vrámci zachovania rovnováhy ešte raz pristavím pri tejto príšernej cvokárni.

Inak sa snažím robiť čo môžem, aby celé moje rozprávanie nevyznelo negatívne a melodramaticky. A aj keď to tak nevyzerá, vo svojich opisoch sa krotím, ako len môžem. Dúfam, že sa skoro dostanem aj k istým vysvetleniam pre tých, ktorí možno teraz nie úplne chápu, prečo som celú situáciu prežíval tak útrpne a dramaticky.

Pani doktorka zo začiatku dnešného pokračovania urobila na mňa jeden veľmi slušný "ofajč". Keď videla, ako sa driapem domov za každú cenu, povedala mi: "Dobre, pustím ťa, ale len vtedy, keď budeš súhlasiť s ďalšou hospitalizáciou v inom vhodnejšom ústave." Tentokrát to malo byť až v Kroměříži na "Psychoterapeutickom oddelení 18B pre liečbu neuróz." Tak sa toto oddelenie vrámci kroměřížskej psychiatrie vtedy volalo a ja ho tu veľmi rád a s veľkou pokorou a vďakou uvádzam...

Pani doktorke by som prisľúbil aj večné nebo na zemi, takže som sa konečne dostal domov. No a do tohto na tú dobu nesmierne progresívneho ústavu som sa dostal asi po mesiaci strávenom doma, čakajúc na svoj termín. A veru pani doktorka, dobre ste urobili. Česť a chvála vám. A aby som vás, milí moji aspoň trochu ponaťahoval, tak o tom nabuduce...

tenjeho

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHAELY TERENZANI

Kotleba má sympatizantov aj medzi mladými Maďarmi, ich počet sa zvyšuje

Keď Maďari nenájdu podporu v Bratislave, obrátia sa k Budapešti.


Už ste čítali?