reklama

Ako Macko povedal "c", alebo: "Už som (takmer:)) na lepšom."

Sedím opäť pri počítači a premýšľam, milí moji, ako by som tak trochu pooddelil ďalšie pokračovanie od série Ako Macko povedal b a prišiel som na toto... Nuž čo, bude c. A to bolo pomyselne Bulharsko a zážitky z neho, b boli skôr tie náročnejšie zážitky, týkajúce sa liečenia z homosexuality a dôsledkov, no a c nech je teda happy end, po ktorom ostatne všetci túžime. A viete, čo? Napadla ma ešte jedna myšlienka: Keď sa tak spätne pozerám na svoje zážitky dobré i zlé, nedá mi trochu si nezafilozofovať. Vtedy pred rokmi som to určite tak nechápal, ale teraz je mi to jasné. Kedykoľvek, keď mi bolo tak zle, že som si myslel, že to ani horšie byť nemôže, vtedy, keď už som si myslel, že som na úplnom dne a že sa z neho nevyhrabem, vždy až vtedy prišlo k obratu. Čím to je? Je to podľa mňa tým, že je v našej slabošskej povahe tvrdošijne zotrvávať na starých, dávno nepotrebných a nefunkčných hodnotách z primitívneho strachu z nového, zo strachu urobiť krok dopredu. Veď čo keby to nevyšlo a potom by bolo ešte horšie... No a keď už toho bolo naozaj priveľa a na koniec som sa dostal na úplné dno, vždy to zároveň bo

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)

Sedím vo vlaku. Je mi zima a som napätý. Zvlášne, tento pocit zimy a studených nôh ma sprevádzal ešte veľa rokov. Dnes už chvalabohu nie. Cítim sa unavene a som plný obáv a skepse. Zase budem musieť absolvovať všetky tie psychologické testy? Po koľký krát už? Kdekoľvek som prišiel, potrebovali si ma nejako zaradiť a oddiagnostikovať. Len potom mohla začať "liečba". Toto slovo má pre mňa veľmi osobitý význam.

Kroměřížska psychiatrická klinika ma privítala prenádherným parkom s množstvom starých, trochu ponurých, ale veľmi štýlových budov. Každá budova bolo nejaké oddelenie. Oddelenie 18 B pre liečbu neuroz bolo skoro na konci parku úplne naľavo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Očakával som privítanie ako v typickej nemocnici, teda neosobné a chladné. Omyl! Privítala ma veľmi osobná, takmer domácka atmosféra. Nikde nijaký lekár. Len civilne oblečení psychoterapeuti. Lekári samozrejme s oddelením spolupracovali, ale nie priamo na oddelení a ak bolo niečo treba, išli sme za nimi na iné pracovisko, alebo proste oni došli za nami. Jednalo sa o otvotené oddelenie. Žiadne mreže, žiadne obmedzenia pohybu. Kto chcel mohol kedykoľvek odísť. A ten, kto nebol ochotný dodržať pravidlá typu nekonzumovať alkoholické nápoje počas pobytu, alebo sa "zabudol" v meste či nebol ochotný podriadiť sa režimu, dokonca odísť musel. Všetko bolo na osobnej vôli, teda ak chceš zostať, zostaň a dodržuj pravidlá. Ak nechceš, môžeš odísť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na tomto oddelení som si konečne prvýkrát vypočul od psychiatra sexuologa pracujúceho aj pre "osemnástku", že už sa mám konečne vykašľať na celú liečbu homosexuality a mám sa naučiť žiť tak, ako mi je prirodzene dané. A ja som sa vôbec, ale skutočne vôbec nebranil. Akokeby som len čakal na nejaké "povolenie z hora"...

Na tú dobu (začiatok 88. roku..) bola kroměřížska osemnástka špičkové pracovisko, kde sa skutočne liečilo v aktívnej psychoterapeutickej skupine. Prvé, čo mi na oddelení povedali bolo: "Berieš lieky? Jasne beriem. Kopu.. Pomáhajú ti? Nie, nepomáhajú. Ani neviem, kedy som sa naposledy vyspal. Tak vieš čo? Už ich brať nebudeš. Nie? Vôbec nijaké? Nie, vôbec nijaké. Potrebujeme, aby si mal jasnú hlavu."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pobyt bol členený na niekoľko fáz. V prvej sa skupina spoznávala a každý popisoval svoj problém. V každej skupine pri každom sedení bolo prítomných niekoľko psychoterapeutov, (zvyčajne len stredné zdravotnícke kádre, žiadni doktori), ktorí dianie v skupine hlavne usmerňovali, ale nesnažili sa vystupovať ako odborníci, ktorí sa snažia radiť a doporučovať. Tam som pochopil, aká skvelá metóda je skupinová psychoterapia. Snaha vypočuť skupinou už v začiatku prinášala mnohým z nás nesmiernu úľavu. Mnohí mohli nahlas povedať veci, na ktoré sa skôr neodvažovali ani len pomyslieť. Aj ja tak. Hneď od prvého sedenia som povedal o sebe všetko. Neznámym ľuďom. Ľuďom, ktorý o homosexualite nemali ani zdania. Tam som si overil, že cesta otvoreného života bez pretvárky, je cestou osobnej spásy a moje vyššie zmienené odrazenie od dna, bolo o to efektívnejšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vypočul som si veľa osobných spovedí. Veru, múry kromněřížskej osemnástky si vypočuli veľa preveľa boľavých rečí. Niektoré z nich ma hlboko zasiahli. V prvej fáze sa všetci navzájom vysťažovali a takpovediac sa vzájomne vyhladili a vymojkali. Až v ďalšej fáze sa začalo hovoriť o zdrojoch problémov a hlavne o súvislostiach. Mnohí z nás si počas toho mesačného pobytu prišli na toľko vecí, ktoré o sebe nevedeli, že po návrate do "civilu" bolo s čím pracovať.

No a ja som si prišiel na to, že jednoducho nemôžem stále premýšľať čo ostatní, čo si pomyslia, čo povedia. Že mám svoj život a chcem byť hlavne pred sebou samým na seba hrdý. Že keby som nebol už oveľa skôr neurotik, ako som si začal uvedomovať svoje sexuálne zameranie, nikdy by som nemal také neskutočné problémy so sebaprijatím. Veď aj v tých časoch žilo veľa homosexuálov, ktorí nemali žiadne psychické problémy so svojim zameraním. Všetko je v hlave a bolo by rozhodne neobjektívne odsudzovať lekárov, ktorí sa ma snažili vyliečiť z homosexuality aj keď to bola nesprávna cesta. Oni totižto neurobili nič iné, len to, čo som si ja sám želal. No a pochopil som, že zrejme keby som si ako neurotik nenašiel homosexualitu, najskôr by sa k traumám našlo niečo iné. Teraz už viem, že napriek tomu, že problém so sebaprijatím akéhokoľvek druhu je veľmi častý, väčšinou mu predchádza iná príčina, častokrát zakorenená v detstve, či vzťahmi s okolím, na ktorú je potrebné prísť.

O samotnom pobyte by sa toho dalo popísať skutočne veľa. Nechcem sa príliš rozpisovať. Je to veľa osobných spovedí ľudí a nesmierna rôznorodosť ľudského utrpenia. Samozrejme bolo tam vrámci náplne veľa vecí, ktoré boli vtedy novátorské a dnes sú úplne bežné. (Autogénny tréning, asertivita s konštruktívnym sebapresadzovaním a iné..)

Veľmi zaujímavé bývali večere s psychodrámou, počas ktorých sa nacvičovali konkrétne situácie, ktoré sme v komunikácii s okolím nezvládali a bolo fajn ich takto na neostro nacvičiť. Neviem do akej miery dokázali kolegovia získané komunikačné zručnosti v praxi využiť, fakt ale bol, že sa tam opäť dalo o sebe ledačo dozvedieť.

Predsa len som ešte dostal chuť spomenúť modré (tuším..) baráčiky. Aj to bolo zaujímavé pracovisko. V týchto baráčikoch ubytovávali páry, ktoré mali problémy v intímnej oblasti. Tam pod nepriamym dohľadom lekárov sexuológov "nacvičovali" sexuálny akt tak, aby bol príjemný pre obe strany. Veru v zmysle zásady, že neexistujú frigidné dámy, len neschopní páni. A baráčiky mali skutočne ohromujúce výsledky...

Tak milí moji, už som opäť dlhý a rozvláčny. Takže dokončím nabudúce. Snáď len jedna myšlienka na záver. Neľutujem. Ani jedinú minútku z prežitého. Pozitívne, čo mi to dalo, ďaleko prevažuje. Získal som schopnosť empatie a schopnosť vypočuť iných. Získal som schopnosť nepodceňovať a nebagatelizovať problémy iných. Nie všetko sa podarilo na sto percent. Získal som však pre mňa jedinečný spôsob, ako čeliť problémom bez toho, aby som sa opäť dostal na dno. Dúfam, že sa nemýlim.

tenjeho

Roman Daniel Baranek

Roman Daniel Baranek

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  661
  •  | 
  • Páči sa:  693x

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu