"Choďte odo mňa ďalej! Počujete? Ďalej! Na moju tašku sa nedívajte!"
"Pani,ale to ste naivná, veď stojím od vás na dva metre. Ja vám nič neukradnem."
Hlas patrí postaršej Rómke, ktorá stála spolu so svojou nesmierne podobnou dcérou v električke.
"Buďte ticho a nevykrikujte!" opáčila opäť poctivá, slušná, "takmer" okradnutá.
"Nebudem ticho, pani. To vy kričíte. Nič som vám neurobila. Viete čo?Ak chcete, ja vám dám svoju peňaženku, vezmite si ju. No tak, vezmitesi ju!"
"Dajte mi pokoj, čo ma tu obťažujete. Nechajte si svoju peňaženku."
"Len si vezmite moju peňaženku. Nič som vám neukradla a kľudne vám dám aj svoju peňaženku."
"Dajte mi pokoj, lebo zavolám políciu! Neobťažujte ma!"
"Vezmi si moju peňaženku! Tak vezmi si moju peňaženku! Čo si o sebemyslíš? Keby tu bol môj muž, ten by ti dal. Tak si vezmi mojupeňaženku, ty sviňa jedna..."
Potom nasledovala nesmierne nechutná a totálne nezmyselná scéna. Postaršia Rómkazačína kričať, nadávať a čím ďalej tým viac aj päsťami šermovať smeromk poctivej, slušnej "takmer" okradnutej občianke. Na jednej zo zastávokju zdrapí za rameno a ťahá von z električky. Veru mali čo robiť ajchlapi v električke, aby poctivú, slušnú, "takmer" okradnutú občiankuvyslobodili z rúk rozzúrenej Rómky.
Rómku nakoniec vyhadzujú z električky. A ona stojí vonku a ďalej vykrikuje.Šermuje pästičkami do ľudí v otvorených dverách. Vodič električky sanapriek tomu, že mu stačí zavrieť dvere a ísť, nehýbe z miestaďalších desať minút. Na čo čaká, neviem. Ľudia na neho vykrikujú,aby sa konečne pohol, čo on s prehľadom ignoruje.
Ja sa viditeľne trasiem. Adrenalín mi úplne roztriasol každú bunku v tele.Zmysly napäté na prasknutie, ale akékoľvek logické uvažovanie na nule. Ažneskôr, keď sa adrenalín vyplavil, som začal rozmýšľať, čo by bolo, keby...Keby poctivá, slušná, "takmer" okradnutá povedala napr.: "Ak som vásurazila, prepáčte". Alebo keby sa Rómka rozhodla nebrániť svoju česťnadávkami a päsťami. Keby...
Prešlo niekoľko dní. Na naše poschodie priamo oproti nám sa nasťahovalinoví susedia. Tých predchádzajúcich, viacpočetnú sociálne slabšiurodinu vyhodila majiteľka realitnej kancelárie, ktorá byt odkúpila za "babku". Veď aj pre Volkswagen ako majiteľa bytu to bolojednoduchšie, ako sa naťahovať s neplatičmi. Teda pani majiteľkarealitky ich vlastne nevyhodila, ale presťahovala ich všetkých do nejakejgarzónky v tejto lokalite. Všetkých možno desiatich. Mala naozaj "veľkésrdce". Povedala:
"Zatiaľ ich tam nechám, ale keď ani tam nebudú platiť, vyhodím ich definitívne."
Nie je ničím mimoriadnym takto manipulovať s neplatičmi. Vždy je to však lepšie, ako keby skončili na ulici. Nuž a pani maklérka - kšeftárka si začala zisťovať tunajšie ceny bytov a vyzvedať, čo by mohla ponúknuť prípadnému záujemcovi o kúpu.
No a ja? Po počiatočnej ľútosti nad nešťastnourodinou som si pokrytecky povedal, že konečne bude na našom poschodí pokoj. Byt kúpiniekto solídny a za chvíľu nám tu bude "sveta žiť".
Prešiel ďalší mesiac. Nič sa nedialo. My sme si začali zvykať nabožský kľud na našom poschodí a tešili sme sa, že to tak ostanenajlepšie naveky. Keď tu zrazu vidím, že z inkriminovaného bytuvychádzajú nejakí ľudia. Matička skákavá! Jeden biely, iný Róm, potomkopa detí rôzdnych farebných odtieňov vo veku od 5 do 17 rokov a ďalšídospelí.
V duchu som zúfalo zaúpel. Do šľaka! Na šestnásť rokov sme sa s Medveďomzadĺžili, len aby sme mali vlastné bývanie a teraz toto. Ďalšia,tentokrát zmiešaná neplatičská rodinka. Ktovie odkiaľ ich pani zrealitky vyštrachala. Od zlosti a bezmocnosti som skoro nedýchal.
Naše osirelé jedenáste poschodie znovu "ožilo". Kedykoľvekprechádzam okolo našich nových susedov, vždy niekto vchádza či vychádza.Už som úplne stratil prehľad, koľko ľudí sa tam vlastne nasťahovalo.Desať? Alebo ešte viac? Moja frustrácia vyvrcholila. A odniesol si toakože inak, ten najslabší.
Pred vchodom do nášho paneláku stojí babička. Stará, roztrasená rómska babička. Keď ma uvidí doslova zopne ruky a prosí ma:
"Veľmi pekne prosím mladý pán, mohli by ste ma pustiť? Býva tu moja dcéra."
"Na ktoré poschodie?"
"Na jedenáste..."
Náhle sa mi zatmie pred očami:
"No jasné, samozrejme na jedenáste. Nech sa páči..." irónia sa zomňa len tak rynie. Ešte vo výťahu som musel vyzerať, akokeby som chcelbabičku prinajmenšom zožrať. Ona len ticho stojí, jemne sa stareckytriasie, pohľad kdesi hlboko zabodnutý v zemi.
Keď sme vychádzali z výťahu, tak som za ňou, ešte stále vedený zlosťou,prudko zavrel dvere, že som ju nimi nechtiac zachytil. Babka potichuzjajkne a pomaly kráčala ďalej. A ja bez jediného slovka ospravedlneniaza ňou.
Keď pomaly prejde pred byt, zaklope na dvere, ktoré sa okamžite otvárajú:
"Babka, babička!" vykríkujú nesmierne rozradostene jedna cez druhúdve malé vlasaté hlavičky, ktoré sa na chvíľu objavia vo dverách.
V priebehu jednej jedinej sekundy zo mňa opadne celá zlosť. Až sa mihlava zakrúti. Oči sa mi rozšíria nad mojim vlastným sebectvom aúbohosťou.
Babičku som už nikdy nevidel. Vlastne ani neviem do akej miery to mojechrapúňstvo vnímala. Zato ja už som si zaň asi tisíkrát vynadal.Neuľavilo sa mi. Na to je len jeden jediný spôsob. Snáď raz naberiemodvahu...
Ubehli ďalšie mesiace. Dnes som išiel okolo ich bytu. Vonku na chodbe sú rozložené odľahčené betónovékvádre. Také, aké sa používajú na vymurovanie jadra. Aj z našej lodžievidím cez ich nové plastové okná, ako sa vnútri činia. Chcú maťpredsa svoj nový domov pekný...
tenjeho
