Cesta

Autor: Roman Daniel Baranek | 1.4.2007 o 14:00 | Karma článku: 5,49 | Prečítané:  1717x

Starobylý matný nábytok sa stráca v prítmí izby. Uprostred stojí posteľ, na ktorej leží útla takmer priesvitná postava. Len o málo plnšia postava starého muža sedí na stoličke vedľa postele a opiera sa o palicu. „Gudrun, počuješ ma?“, volá tichým roztraseným hlasom na ležiacu starenku Olaf. Starenka však tvrdo spí. Trhane dýchajúc občas mykne rukou, občas sa jej dych preruší a starý Olaf vtedy priloží ucho k vychudnutému hrudníku a načúva.

V duchu prosí: „Gudrun, nechoď ešte, nenechávaj ma tu samého.“

Lekár odišiel pred chvíľou. Pichol Gudrun injekciu proti bolesti, ktorá už bola posledné týždne neznesiteľná. Nádor v konečnom štádiu vysáva z Gudruninho tela život.

Zvláštne. Posledných 20 rokov ich spoločného života to bol práve Olaf, ktorý býval často chorý. Najprv začalo vynechávať srdce, neskôr sa pridružili astmatické ťažkosti. Gudrun sa vytrvalo starala o chorého manžela. Nesťažovala sa, zvládala všetko s pre ňu typickým pokojom a hlbokou pokorou jednoduchej veriacej ženy.

Nikdy nepracovala. Jej prácou boli deti s manželom. Starala sa o všetkých, vychovávala deti k láske a pokore. V jej tichom hlase a jednoduchom rozmýšľaní bolo nesmierne veľa sily. Sily, ktorá jej dala schopnosť prežívať všetky radosti i bolesti svojej rodiny, sily, ktorá pomáhala zmierňovať utrpenie chorého manžela.

Starý Olaf bol poctivý živnostník. Kým vládal, tvrdo pracoval v stolárskej dielni a svojou prácou podporoval deti počas štúdií aj neskôr, keď si sami založili rodiny a peňazí nebolo nazvyš. Syn Olaf mladší aj dcéra Rachel vyštudovali. Olaf sa po rokoch poctivej práce na akademickej pôde a výskume stal profesorom na katedre fyziky. Rachel je ekonómkou malej ale prosperujúcej firmy. Teraz sedí vo vedľajšej izbe so svojimi synmi a pod chvíľou si utiera slzy. Lietadlo s Olafom práve pristáva na letisku v neďalekom meste a Olaf v duchu prosí Najvyššieho, aby mu umožnil zastihnúť matku ešte živú. Na tú konferenciu musel ísť. Nemohol sklamať kolegov a neodprezentovať svoje mnohoročné výskumy. Teraz však nemyslí na nikoho iného len na tú vzácnu bytosť ležiacu v prítmí izby.

„Musím sa poponáhľať. Škoda, že sme posledné roky spolu trávili tak málo času. Čo by som teraz dal za každú minútu strávenú s ňou. Musím to vynahradiť aspoň otcovi.“

Prichádza domov. Vo dverách ho víta sestra. Dlho sa objímali.

„Už nás nevníma, len spí.“, povedala Rachel. „To je dobre, že spí, aspoň necíti tú bolesť.

Ako sa má otec? Ako to zvláda?

Snaží sa vyzerať pokojne, ale cítim, že ho to veľmi bolí. Veď ho poznáš, Olaf. Nikdy nič nepovie. Nikdy sa na nič nesťažuje.“ Rachel sa zaleskli v očiach nové slzy.

„Tak neplač.“, potichu ju čičíka a hladí, ako keď bola malé dievčatko a on jej veľký starší brat. „Mali by sme za nimi ísť.“

Starého Olafa zastihli, ako niečo šepká Gudrun. Keď uvidí syna, zreteľne ožije.

„Vitaj, synak.“, pomaly vstáva, zapierajúc sa o palicu, podáva synovi ruku a potom ho hanblivo až rozpačito objíma. V tom hrubom krátkom objatí však bolo nesmierne veľa lásky a bolesti.

„Ako sa má?, pýta sa Olaf. „Lekár povedal, že už to dlho nepotrvá, že už je v agónii. Naposledy som s ňou prehovoril ráno. Povedala mi, aby si nebol smutný a že ťa ľúbi.“

Hlas starého Olafa sa zatriasol.

Gudrun naraz precitá. „Akú cítim úľavu. Už ma ani nič nebolí. Je mi zrazu ľahšie.“

Posadí sa na posteli. „Musím im povedať, že mi je lepšie. Drahý môj.“, volá na svojho manžela. „Pozri, už mi je lepšie. Nepočuješ?“

Jej muž však nepočuje nič. Gudrun sa obráti na posteli a vidí ležiacu postavu. „Veď som to ja.“

„Rachel.“, volá na svoju sestru Olaf. „Poď sem, prosím ťa. Myslím, že mama prestala dýchať. Asi umrela.“

Gudrun sa díva na schúlenú mŕtvu postavu v posteli.

„Veď to ani nie som ja. Vôbec sa na seba nepodobám. Už sa tam ani nepozriem.“, zaumienila si.

„Chudáčik môj.“, díva sa na zdrveného starého Olafa. „Veď ma čoskoro zase uvidíš. Ako to vôbec môžem vedieť. Ale viem to.“

Díva sa ďalej okolo seba. Rachel plačúc vchádza do miestnosti. Vidí aj do vedľajšej miestnosti na svojich dvoch vystrašených a plačúcich vnukov. Nedíva sa cez stenu a napriek tomu ich vidí.

Syn Olaf si práve skladá okuliare, aby si utrel oči. „Synáčik môj drahý, veď už ani ty nie si najmladší.“, pomyslí si Gudrun a díva sa na takmer biele vlasy svojho syna.

Gudrun veľmi intenzívne vníma energiu okolo seba. Je v nej veľa smútku, bolesti ale aj lásky.

„Ach, aké som mala v živote šťastie, bola som a stále som milovaná.“

V tej chvíli pocíti blízkosť ešte niekoho iného. Prichádza k nej svetelná bytosť s prenádherným vyžarovaním.

„Pamätáš sa na mňa, drahá?“ Postava nemá nijaký tvar a napriek tomu sa Gudrun rozžiari veľkým šťastím. Nádherná bytosť bola v poslednom Gudruninom živote jej milovanou matkou. Verne ju sprevádzala viacerými životmi. Raz ako brat, potom ako verná priateľka a pred dávnymi rokmi bola aj jej manželkou. Gudrun bola vtedy zámožným statkárom a napriek svojej moci nad chudobnými roľníkmi vynikala prísnosťou, ale aj spravodlivosťou a dobrotou. Archon sprevádza Gudrun aj teraz, vo chvíľach jej oslobodenia od hmotného tela a aj vo chvíľach, keď si Gudrun začína spomínať...

Spomienky Gudrun stále viac ožívajú. Stále si viac spomína na svoje predchádzajúce životy. Stále viac v nej ožívajú jednotlivé situácie. Prežila veľa ťažkých a bolestivých životov. Postupom vekov sa jej jednotlivé životy začali vylepšovať. Gudrun múdrela a dospievala. Až dospela do svojho posledného života. Teraz v nej opäť prebiehajú jednotlivé udalosti. Od detstva a dospievanie cez dospelosť a starobu. Všetky radosti, starosti i bolesti znovu Gudrun prežíva s nezmenšenou intenzitou. Pri chybách a omyloch či drobných hriechoch je Archon spolu s Gudrun, chlácholí ju a posmeľuje do ďalších prežitkov. Gudrun sa otvárajú súvislosti o ktorých počas svojho života ani netušila. Vôbec netušila napríklad, ako veľmi ovplyvní svojho syna tým, že nástojí na ukončení jeho vysokoškolského vzdelania. Keby sa tak nestalo, bol by dnes bezohľadným podnikateľom. Bohatým, ale rozhodne nie šťastným.

Jediná poznámka. Vlastne nevinná. Týkala sa vzťahu Rachel a jej spolužiaka. Keby ju Gudrun nevyslovila, Rachel je dnes šťastne vydatá a milovaná manželka. Takto si vzala iného s ktorým jej vzťah nevyšiel a aj sa rozviedla.

„Vieš, Gudrun. Keby sme vedeli všetko dopredu, nikam by sme sa nedostali. Nikdy by sme sa nepoučili a nič by sme sa nenaučili.“, chlácholí Gudrun Archon.

„Veď ja to viem, drahá moja.“ Predsa len to však bolí a mrzí.

Zlé pocity však pominuli. Gudrun vie, že znovu prežila jeden plodný a nesmierne krásny život.

„Poď so mnou, moja drahá.“, volá ju Archon. „Je tu veľké množstvo tých, ktorí sa s tebou chcú stretnúť. A okrem toho sa chceme s tebou porozprávať o niečom veľmi dôležitom.“

Gudrun cíti energiu svojich živých milovaných a aj svojich nehmotných spoločníkov. Je v nej nesmierne množstvo lásky a porozumenia. Ale niekde vzadu, kdesi hlboko vo všehomíre, kdesi hlboko v podstate cíti niečo smutné a bolestivé.

„Prosím ťa, Archon. Prečo ma popri všetkej tej láske stále niečo tak páľčivo bolí?

Maj trochu strpenia, drahá, všetko sa dozvieš.“, odpoveda Archon a zároveň jemne objíme Gudrun a už ich niekde unáša prúd energie.

tenjeho

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

V poslednej chvíli

Toto pán Galko s partiou stihli doslova v nadstavenom čase. A od prvého marca nazad do Kauflandu.


Už ste čítali?