Cesta 3

Autor: Roman Daniel Baranek | 29.4.2007 o 14:00 | Karma článku: 5,10 | Prečítané:  1622x

Štyridsať rokov. Koľko je to štyridsať rokov? Málo. Málo na prežitie jedného života. Smiešne málo vo vzťahu k vesmíru. Smiešne málo vo vzťahu k Všehomíru... Veľa. Veľa na prežívanie bolesti. Nesmierne veľa, keď nás niečo trápi. Nesmierne veľa, keď je každý deň plný smútku a obáv...

Za celých dlhých štyridsať rokov neprešiel jediný deň bez výčitky. Jediný deň v ktorom by starý Olaf nepomyslel na Gudruninho otca. Jediný deň do ktorého by sa nezobudil s bolesťou. Jediný deň v ktorom by nelíhal s bolesťou.

Keď sa vtedy na pokraji úplného vyčerpania dotackal do najbližšej dediny, kde ho dobrí ľudia zachránili a keď sa potom zmietal v nemocnici v horúčkach medzi životom a smrťou, po celý čas vedľa neho sedela jeho Gudrun. Napriek zármutku nad stratou otca, dávala Olafovi silu a nádej.

"Kde sa to v tejto malej slabučkej žene berie?", pýtal sa Olaf samého seba. "Kde sa v nej berie tá neuveriteľná sila."

Gudrun vedela, že sa nemôže zrútiť. Vedela, že by tým neprospela ani Olafovi, ani svojim dvom malým deťom. Veď Rachel ešte len teraz začala chodiť do školy a jej syn nebol oveľa starší.

Jazvy na tele sa Olafovi nakoniec zacelili. Jazvy na duši nie. Celé roky poctivo pracoval, celé roky sa staral o rodinu a celé roky sa trápil výčitkami...

Doráňaný Hanik leží v hlbokom snehu. Chrčí a z rán sa mu valí krv. Tá bolesť je neznesiteľná. Naraz sa ozve výstrel.

"Ach, ako sa mi len uľavilo.", pomyslel si Hanik. "Nikdy sa dosť nenabažím toho pocitu, po tom. Tá nesmierna úľava, keď zhodím to ťažké bremeno tela."

Vzápätí si však uvedomí Olafovu ťažobu. A zreteľne cíti, ako ho Olafova bolesť spútava.

"To nič.", pomyslí si. "To ho časom prebolí."

Keď sa však začali objavovať blízke bytosti a jemu sa čím ďalej tým menej darilo prenikať s nimi do vyšších úrovní Všehomíra pochopil, že situácia začína byť vážna. Len s veľkou námahou sa dokázal udržať vo vyšších dimenziách a ak čo len na chvíľu stratil koncentráciu, ihneď ho prúd Olafovej negatívnej energie premohol a strhol k nemu.

"Prestaň sa už toľko zhrýzať. Urobil si to najlepšie, čo si v danej situácii urobiť mohol."

Olaf bol však hluchý ku Hanikovým dobrotivým radám i prosbám. Bol hluchý aj voči ostatným bytostiam a pomocníkom Všehomíra. Celú jeho osobnosť ovládol smútok a bolesť. Jeho empatia sa roztopila vo výčitkách...

...a prišla chvíľa, keď sa Hanik už nedokázal od Olafa odpútať. Všetko jeho úsilie bolo márne. Olafova energia trápenia bola silnejšia. Hanika sa zmocnilo zúfalstvo. Prežíval pocit trápenia, zviazanosti a odlúčenia od sveta a bytostí, ktoré mu boli blízke.

Noc čo noc sa Hanik vkrádal do Olafových snov. Noc čo noc sa spájal s dušou Olafa a presviedčal ju o nezmyselnosti súčasného stavu. Keď sa však Olaf zobudil, jeho sny boli pokrútené a spomienky z nočných zážitkov deformované. A naopak ešte viac v ňom umocňovali pocit viny.

"Vôbec si neuvedomuje, ako mi ubližuje. Vôbec nevníma, ako nás oboch trýzni."

Hanik už nevidel iného východiska, ako snažiť sa zbaviť Olafa jeho telesnej schránky a tak ho donútiť, aby ho vypočul. Opakovane sa snažil zastaviť Olafovo srdce a dýchanie. Dvakrát vyvolal silný infarkt, z ktorého sa však Olaf dostal. Opakované astmatické záchvaty boli Olafovou seba trýzňou vítané ako trest za jeho 'veľký hriech'...

Zhmotnená priestorová obrazovka sa pomaly rozplýva. Kyzak skončila svoje rozprávanie. Spolu s Archon sa nežne dívajú na smutnú Gudrun.

"Nebuď smutná, drahá moja. Keď sa takéto tri silné duše ako sme my spojíme, určite si poradíme."

 

tenjeho

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHAELY TERENZANI

Kotleba má sympatizantov aj medzi mladými Maďarmi, ich počet sa zvyšuje

Keď Maďari nenájdu podporu v Bratislave, obrátia sa k Budapešti.


Už ste čítali?